Vojna na Ukrajine zobudila demokratickú časť sveta do reality novej studenej vojny, podobne ako niekdajšia vojna v Kórei (1950 – 1953) definitívne zobudila svet do tej studenej vojny, ktorú dnes študujeme ako históriu. No pozor, ani tá stará studená vojna sa celkom neskončila.

Túto tému sme preberali už viackrát, no treba sa k nej vracať. Demokratické zriadenie nie je samozrejmosť. Kým toto píšem, ešte stále tu je. Ak ho chceme zachovať a chceme o potrebe toho presvedčiť aj iných, mali by sme mu rozumieť: jeho zmyslu, povahe, pôvodu a hodnote.

Nervózna a sklamaná atmosféra v krajine smerujúcej k ďalším predčasným voľbám kontrastuje s radosťou v roku 1989 a bezprostredne po ňom. Tento odliv demokratického nadšenia však nie je slovenské špecifikum. Má svoj medzinárodný kontext.

Vlastne by sme mali hovoriť o subkontinente, o výbežku Eurázie. To je však zemepisný termín. Vzaté politicky, inštitucionálne a kultúrne, Európa behom svojej dlhej histórie vytvorila zvláštny svet s vlastným sebavedomím.

Šermovanie termínmi „konzervativizmu“ a „liberalizmu“ sa u nás udomácnilo natoľko, až to prekrylo skutočnosť, že tieto mená sú v našom jazyku pomerne nedávnym importom. Nehovoriac o tom, že aj tam, kde tieto mená vznikli, zmenili mnohokrát svoj konkrétny obsah.

Sú naša demokracia a sloboda na tom naozaj tak zle, ako sa niekedy tvrdí? Alebo ide o poplašnú správu, ktorá sama môže naše ústavné systémy rozkolísať a priviesť do krízy? Vieme dostatočne rozpoznávať skutočné hrozby? A vieme, ako im čeliť?

Bývajú chvíle, keď stav snenia a stav bdenia nie sú jasne oddelené. Niekedy si aj v spánku či polospánku uvedomujeme, že snívame. Inokedy sa pod nadvládou sna ocitáme aj vtedy, keď sme presvedčení o jasnosti svojho vnímania reality. A bývame až agresívni, ak nám niekto náš sen berie.

Mohli by sme to preformulovať aj ako problém „štát“ verzus „svedomie jednotlivca“. To by však celú vec trochu skreslilo a významovo zúžilo. Problém, hoci aktuálny, je známy od dávnych čias. Máme naň azda dnes lepšiu odpoveď? Než skríkneme „áno!“, zhlboka sa nadýchnime a zamyslime sa nanovo.

Občas nenachádzame slová. Napríklad vtedy, keď narazíme na niečo nevýslovne pohoršujúce, strašné alebo totálne neznáme. No stáva sa, že strácame schopnosť pomenovávať, komunikovať, vysvetľovať, konverzovať aj tam, kde sme to predtým dokázali.

Pri výročí Sviečkovej manifestácie v Bratislave 25. marca 1988 sa vracia spomienka na obdobie, ktoré vyvrcholilo pádom normalizačného režimu v Československu roku 1989. V súvislosti s týmito udalosťami sa zvykne hovoriť o prebudení občianskej spoločnosti. Prebudenie však bolo v istom zmysle začiatkom nového stvorenia. Občianska spoločnosť totiž za starého režimu neexistovala.