Rozhovor s Jozefom Kerekrétym, audítorom v potravinárstve.

Rozhovor s Jozefom Sivákom, pracovníkom spoločnosti McDonald

Pavarotti bol výnimočný spevák. Mal som tú česť zoznámiť sa s ním osobne v roku 1992 na jeho speváckej súťaži. Na konci tejto súťaže nám povedal, že umenie operného speváka nespočíva v tom, že na súťaži či na koncerte zaspieva dve-tri árie.

Desať dní pred tridsiatym výročím úmrtia Márie Callasovej prišla z talianskej Modeny smutná správa. Skonal Luciano Pavarotti. Kladiem si otázku: možno obe mená vysloviť jedným dychom? Môj pocit je áno.

Zopár talianskych denníkov, ktoré vyšli deň po Pavarottiho smrti, si určite odložím k (už zažltnutým) Pravdám a Smenám z augusta 68 a z novembra 89. Chcem si zachovať možnosť fyzicky sa cez ne v budúcnosti dotknúť toho, čo Taliansko zažilo pri tejto smutnej príležitosti.

Nikto nespí. Umrel Luciano Pavarotti.K počúvaniu opier ma priviedol otec. Ako malému chlapcovi mi na dlhých prechádzkach rozprával obsahy slávnych opier. Príbeh Fausta, Margaréty a Mefista som spoznal najprv cez Charlesa Gounoda, až neskôr cez Johanna W. Goetheho.

V spravodajstve a nekrológoch sme sa rozlúčili s Lucianom Pavarottim príslovečne po slovensky: povrchne a s podtextom, že opera je pre nás čosi ako exotický folklór, ktorý sa síce patrí „európansky“ rešpektovať, ale ktorý „nám môže byť ukradnutý“.

Sú problémom šlabikárov módne ideológie, ktoré do nich tvorcovia vpašovali? Do určitej miery. Vážnejším problémom je však to, že ani 17 rokov po páde komunizmu neexistuje trh – v obsahovom ani ekonomickom zmysle – a najčítanejšia detská kniha je stále poplatná sovietskej „analyticko-syntetickej“ metóde.

Rozhovor s

Je to už desať rokov, čo v jednom z parížskych tunelov skonala princezná Diana. Ošiaľ, ktorý vyvolala jej smrť, možno porovnať azda len s posmrtnou glorifikáciou a „svätorečením“ Johna Lennona či Marilyn Monroe. Dojemné, až to bolí.