Globálne otepľovanie je nezastaviteľné, prichádza totiž každých 1 500 rokov. A

V

Globálne otepľovanie je téma, ktorá už dlho vyvoláva vo vedeckej komunite polemiky a

ktorých priliehavé označenie sa do písaného textu nehodí, našiel po nežnej revolúcii uplatnenie v rozhlase a odtiaľ šíril nacionalistickú propagandu. Po rozpade Československa, ku ktorému pridal svoju tehličku, získal príznačnú trafiku – na slovenskej ambasáde v Prahe.

Tak sa volal muž, ktorý položil základy bohatého Švédska. Deti sa o ňom neučia v škole. Je večným tŕňom v oku predstaviteľov vládnucej ľavicovej ideológie, ktorí by jeho meno najradšej vymazali z pamäti národa. A predsa, bez jeho prispenia by dnes pravdepodobne Švédsko vyzeralo celkom inak.

Nie je na svete nič jednoduchšie a ani to nič nestojí. No napriek tomu, skôr prejde ovca uchom ihly (ak na hornaté pomery Karpatskej kotliny parafrázujeme v púšti vzniknuvšiu Bibliu), než by slovenský parlament povedal tomu maďarskému: čo sme si, to sme si, no pomerme sa, bračekovci.

Väčšina laikov i politikov nechce jednoducho uveriť, že dnešné Rusko môže preniesť recidívu kriminálnych praktík komunistickej politickej polície KGB do moderného sveta. Ale nič iné nemožno od súčasnej vládnucej triedy v Rusku očakávať.

V roku 1988 napísal nemecký dramatik Heiner Müller esej Shakespeare alebo o diferencii. Píše v nej o nádeji sveta bez vrážd a zabíjania, v ktorom sa budeme môcť stať sebou samými, lebo naše hry už nebude písať Shakespeare.

Ťažko sa o tom hovorí, ale úplne mlčať sa už o tom nedá. Nedávno som sa bol pozrieť na Nitriansky hrad. Na jeho nádvorí som sa spýtal priateľa: „Kde presne to kardinál vítal Mečiara?“ Priateľ ukázal prstom: „Tu stál.“

Časopis .týždeň ukončil svoj obsiahly článok Lex Hlinka bonmotom, že do návrhu zákona skupiny poslancov KDH treba doplniť ešte jeden paragraf - „Andrej Hlinka je druhým a posledným nositeľom tejto pocty“ po Štefánikovi.