S prekladmi klasických sci-fi kníh do slovenčiny je to síce stále lepšie, v žiadnom prípade však nie sme za vodou a toho, čo treba preložiť, je dramaticky viac ako toho, čo už preložené bolo.

Na Nobelovej cene, pochopiteľne tej za literatúru, keďže v tých ostatných sa neorientujem už vôbec, ma už tradične najviac prekvapuje, ako sa zrazu z prakticky neznámej spisovateľky či spisovateľa stane spisovateľ/spisovateľka známy či známa.

Česká literárna teoretička, prozaička a esejistka Daniela Hodrová (5. júla 1946 – 31. augusta 2024) zomrela pred čosi vyše mesiacom. Bola spolu s Vladimírom Macurom našou kamarátkou od osemdesiatych rokov dnes už naozaj minulého storočia.

Tento víkend bude v Bratislave rušno. Jazzáky veľmi neovplyvnia náš bežný život a, samozrejme, väčšina si ani nevšimne, že sa niečo deje, ale my, ktorí to máme už tradične zafixované ako dôležitú súčasť ročného kalendára, sa tešíme na stretnutie s množstvom hudobníkov z celého sveta.

Čo by asi povedal skladateľ Leoš Janáček, keby o sto rokov po uvedení svojho diela Příhody lišky Bystroušky videl, ako sa z postavy koktajúcej žabičky Skokánka, ktorú mal v mimoriadnej obľube, stane klon malej líšky?

Trochu slovenskej jazzovej histórie nezaškodí. Nie je síce dostatočne národná, ako sa to dnes vyžaduje, ale pravdou je, že Slováci začali hrať a počúvať jazz presne vtedy, keď to bolo v móde v celej Európe. Aj my máme svoju jazzovú históriu.

Patrí medzi jediných troch hudobníkov, ktorí predali viac ako 100 miliónov albumov so skupinou a na sólovej dráhe. Štyri z nich, ktoré zadefinovali tvár popu osemdesiatych rokov, mu k tomu výrazne dopomohli.

Stretnutie s ním je zážitok. Už len preto, lebo málokedy ste s človekom, z ktorého sála pokoj, pohoda, z času na čas šibalský úsmev, o niekoľko sekúnd rozvaha a vážnosť témy. A celý čas vibrovanie citlivej duše – žiadne okázalé gestá, v každom vyjadrení kus pokory. Keď vstúpi do miestnosti, vyjde slnko. Roman Novitzký, tanečník.

Asi riskujem, že s vaničkou vylejem aj dieťa, prípadne strelím gól do vlastnej brány, ale musím skonštatovať, že v poslednom čase ma máločo pobavilo viac ako konsenzuálne pobúrenie nad tým, že sa nám zdvihnú ceny kníh.

Zdá sa, že september praje výtvarníkom. Aspoň v Bratislave. Za posledné dva týždne som zaregistroval nebývalé množstvo vernisáží. Na prvý pohľad sa zdá, že to nemá s hudbou nič spoločné, ale to je omyl.