Tie naozaj dôležité veci sa nakoniec aj tak dozviem.

Dráždia ma príbehy podľa skutočných udalostí, predovšetkým preto, že nie veľmi rozumiem ich podstate. Vlastne nerozumiem vôbec.

Keby som chcel použiť veľmi veľké klišé, napísal by som, že Zuzana Homolová je prvá dáma slovenského folku. Klišé však nie sú pekné, a tak stačí napísať, že Homolová ako hudobníčka desaťročia napĺňa náš kultúrny priestor krehkosťou, na ktorej sa výrazne zrkadlili často tvrdé témy balád v jej úpravách. Ako učiteľka výtvarnej výchovy vychovala generácie kreatívnych ľudí a ešte k tomu zliezla ako horolezkyňa aj pekných pár kopcov.

Asi by sa patrilo nariekať, že ani Veľká noc už nie je, čím bývala, asi kvôli folklóru a udržiavaniu tých akože tradícií.

Každý človek by mal mať svoju obľúbenú kaviareň. Asi prvýkrát som to začal vnímať počas mojich univerzitných rokov v Taliansku, ale presvedčilo ma o tom až čítanie francúzskeho filozofa Jean-Paul Sartra.

Sú začiatky moderného vedeckého zmýšľania nejako spojené s náboženstvom? Otázka je to paradoxná len na pohľad. A prečo je vlastne dôležitá?

Neviem, kedy presne a či vôbec sme sa ako druh rozhodli rezignovať na hľadanie pravdy, ale náramne sa mi páči predstava, že už sme na mieste, kde vieme. Nie nevyhnutne čosi konkrétne, ale vieme.

Vypudenie mentálneho červa, ten problém rannej odrhovačky, čo ju človek kdesi začuje a potom ju zvyšok dňa nevie dostať z hlavy, hmká si ju, pospevuje a náramne ho to vytáča, lebo je to otrasná pieseň.

Pred vznikom moderného románu ako literárneho žánru existovali iné tradičné naratívy, takzvané pikareskné príbehy. Tento pojem pochádza zo španielskeho slova pícaro, čo znamená tulák, šibal alebo darebák.

Hoaxy nie sú nič nové, to už vieme. Ale môžeme sa z tých starých poučiť, aby sme sa lepšie obrnili voči tým čerstvejším? Verím, že áno, a preto si dnes povieme, akú úlohu hrali v minulosti antisemitské hoaxy.