Bývalo nás fakt veľa, taká skoro až talianska rodina, rozdelená na štyri generácie.

Asi nepôjde úplne o problém identity, aj keď si navrávam, že hej, ale náramne sa mi páči, keď mi hovoria vedúci.

Deň komiksu je za nami, komiksy sú stále tu. Ja mám na nich najradšej tú flexibilitu, tematickú a motivickú pestrosť, v rámci ktorej komiks stále existuje na jednej strane ako úplný mainstream, viac priemysel ako umenie, a na druhej ako čistá periféria, vrcholne okrajová artová záležitosť, po ktorej stále siaha len relatívne malá časť jeho potenciálnych čitateľov/divákov.

Vždy som bol veľký odporca podceňovania hudobných kategórií a vyjadrení typu „je len dobrá a zlá hudba, hudobné štýly nie sú dôležité“. A potom príde album ako Presence, ktorý nahral klavirista a skladateľ Valér Miko, a aj publicista s atómovým kufríkom plným pojmov je zrazu bezradný, keď má opísať, aká je to vlastne hudba. Iba jedna vec je jasná: že je krásna.

Ruku za to do ohňa nedám, ale „setkali“ sme sa s ním všetci do nohy. Nie úplne, samozrejme, ale každý vzhľadom na generačné a žánrové vymedzenie. Osemdesiatky, čitatelia sci-fi.

Tento mesiac sme si pripomenuli 30 rokov od otvorenia významného miesta na mape vzdelanosti Slovenska – kníhkupectva Artforum na Kozej ulici.

My prokremeľsky orientovaní diváci to budeme mať v kine teraz veľmi ťažké. Čaká nás tam dráma o ukrajinskej matke, romantika zo skazenej Ameriky a dokument o disidentoch. Vyzerá to na plánované preskupenie jednotiek z kina.

Tate Modern s pôsobivým výhľadom na Temžu a kupolu Katedrály sv. Pavla patrí dve desaťročia k dominantám Londýna a medzi najnavštevovanejšie galérie sveta.

Vždy v pondelok zverejňuje Únia filmových distribútorov Slovenska takzvaný TOP 20 Box Office slovenských kín, teda vlastne konvenčný prehľad návštevnosti. Koľko ľudí prišlo do kina, na aké filmy, aké boli tržby a také tie veci.

Stiahnuť si rukavice, pomaly, dôstojne, prst po prste, potom ich vložiť do dlane pravej ruky, uchopiť ich tak, aby väčšou časťou prevísali cez zovreté prsty.