S rokom 2023 som sa tu v .týždni rozlúčila so želaním, aby sme nestrácali nádej, aby sme sa nevzdávali a aby sme v tom nikdy nezostali sami, ale bolo nás čo najviac. Zdá sa, že to vyšlo.

Kým poniektorí ešte stále riešili hymnu, extrémistu, antisemitu a rasistu, ktorému sa ešte chvíľu nemá takto hovoriť, aj to len v jednom médiu, a šašo s jeho cirkusom opäť predvádzali svoje cirkusové čísla, diali sa v parlamente dôležité veci. Skolabuje vláda?

Čo má, preboha, Fico spoločné s Kažimírom?

„Mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem,“ povedala svojho času bývalá prezidentka. Čím ďalej, tým viac tento pocit zdieľam. A to aj v rámci slovenského právneho poriadku.

Západu chýba jasne formulovaný cieľ – porážka Ruska. Namiesto toho strácame odhodlanie a nechávame sa zvnútra rozkladať Ruskom.

Či sa nám to páči, alebo nie, pravda je, že na Slovensku máme prvého právoplatne odsúdeného bývalého prezidenta za úmyselný trestný čin. Tak si to rozoberme.

Ak dokážu ľudia na sociálnych sieťach cez mémy trafiť klinec po hlavičke s veľkou mierou presnosti, mali by byť toho schopné aj opozičné strany mimo virtuálneho priestoru.

Rozvrat v tejto krajine sa aktuálne deje na viacerých frontoch, ale ten kultúrny je obzvlášť znepokojujúci.

Parlamentnou témou týždňa mal podľa závažnosti a dopadu byť konsolidačný balík. Ako to už u nás býva, nebolo to úplne tak. Bol to skôr týždeň Rudolfa Huliaka.

Udalosti posledných siedmich dní komentuje Tomáš Zálešák.