V jednom z mojich posledných rozhovorov pre médiá som povedala, že najväčšou a reálnou poistkou ochrany ľudských práv je Európska únia, medzinárodné spoločenstvo, európske a medzinárodné dohovory, ku ktorým sme pristúpili. A ukázalo sa tak aj tento týždeň.

Minulý týždeň bol opäť raz politicky zábavný. Len to bola sranda iná, bol to smútok. Nastupuje úradnícka vláda, ktorú niektorí volajú aj prezidentská.

Trend spájania očividne pokračuje. Navonok to vyzerá ľúbivo – držme spolu, buďme jednotní, len spolu to dokážeme, ani hádať sa (už) nebudeme. Ako je to v skutočnosti a čo sa deje, kým sa niektorí spájajú?

Parlamentné voľby nás čakajú už o 5 mesiacov. Mnohí to už viete, niektorí ale nie, a tak je načase oznámiť, že v nich budem kandidovať aj ja.

Udalosti uplynulého týždňa komentuje Martin Mojžiš.

Všetci v politike hovoria o spájaní a už je to nuda. Tak som sa rozhodla, že ja dnes budem písať, naopak, o rozchodoch a rozlúčkach.

Jeden z favoritov na víťazstvo vo voľbách vyrukoval s masívnym posilnením roly štátu v energetike a otvorene hovorí o potrebe silnej ruky štátu v ekonomike.

Najnovšie vojenské cvičenia, ktoré Čína rozbehla po návšteve Nancy Pelosiovej, opäť zvýšili napätie v tejto časti sveta. USA medzitým spolu s Filipínami odpovedali na čínske manévre vlastnými manévrami. Situácia sa tak od roku 1972, kedy Nixon zvrátil diplomatické uznanie Taiwanu z roku 1949 za cenu zblíženia USA s Čínou, prakticky nezmenila. Napätie trvá.

Ve knize Liberalism and Its Discontents píše Francis Fukuyama o vývoji klasického liberalismu. Jeho teze vychází z předpokladu, že téměř každá ideologie a politická filozofie přichází na počátku s cenným vhledem do fungování politiky.

Zdá sa, že trend spájania politických strán dorazil aj na „druhý breh“. Aj by som sa smiala, ale nie je to veľmi zábavné. Nastupujú totiž bojovníci proti liberálnej demokracii.