Ušami Michala Kaščáka

.michal Kaščák .časopis .osobnosti 22.04.2012

Apollo 440 svojho času údajne prehrali súdny spor s Van Halen. Z ich metalovej vypaľovačky Ain't Talkin Bout Love vykuchali len gitarový motív a celkom barbarsky a geniálne ho použili v ich elektronickej famóznej skladbe Ain't Talkin' 'Bout Dub. Projekt Future Sound of Petržalka vzal nehanebne kus textu našej pesničky Udavač a nechal ma spievať toto: čím chceš byť, čím chceš byť, čím chceš byť? Rytmus! Túto vtipnú skladbičku nazval tvorca Čím chce byť v skutočnosti Michal Kaščák.

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti 14.04.2012

Sú v živote veci, ktoré svojou ľahkosťou ten život odľahčia. Život ťažký a miestami trpký. Kráčala som ulicou, zamyslená, vážna, a veľmi zaujatá svojimi problémami. Vtom som zbadala pred sebou jeden z tisícov identických taxíkov – Maruti Suzuki, najčastejšie biely, niekedy červený. V jeho útrobách bola natlačená nepálska rodinka a v kufri bola...koza. Živá koza. Pozerala sa na mňa cez zadné okienko. Musela som sa pousmiať. Jej krikľavozelené oči sa do mňa zabárali – isto išla na bitúnok.

Ušami Michala Kaščáka

.michal Kaščák .časopis .osobnosti 14.04.2012

Zaujímalo by ma, kto prvý vymyslel biciu súpravu, tradične pozostávajúcu z kopáku, rytmičáka, prechodov, kotla, hajtky a činelov. Nechce sa mi hľadať to na internete, veď nepíšem encyklopédiu, v každom prípade to bol génius na pohľadanie. Sprvoti musel jeho vynález spôsobovať v muzikantských kruhoch hrôzu, odborový zväz bubeníkov určite vyhlásil minimálne výstražný štrajk – predtým bol činelista činelistom, na kopák sa udieralo rukou, na rytmičák hral ďalší člen, veď to ešte vidno v orchestroch vážnej hudby.

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti 08.04.2012

Kráčali sme vyše hodiny. V Káthmandu to znamená náročnú fyzickú činnosť. Treba preskakovať veľké čierne jamy, ktoré sa znenazdajky ocitnú človeku priamo pod nohami a bez pouličného osvetlenia je to naozaj fuška (dôkazom naozaj úbohej úrovne ciest v meste je aj fakt, že taxikári obchádzajú rozbitú asfaltku popri ceste – po hline, tráve a prachu, čiže off road). Okrem jám si treba dávať pozor na hovná, ktoré ostávajú po všadeprítomných a večne oddychujúcich a pospávajúcich kravách a psoch, ďalej si treba všímať malé ohníčky, na ktorých horia každý večer smeti.

Ušami Michala Kaščáka

.michal Kaščák .časopis .osobnosti 08.04.2012

Dostať na nahrávku život je umenie. Nahrávka je konzerva. Jednotky a nuly, ryhy na vinyle, niečo magnetické na páske či podlhovasté machule na displeji, vyzerajúce ako kefy umyvárky. Ak by sa na svete mal robiť zoznam tých pár výnimiek, keď nahrávka dýcha, pulzuje a ide z nej iskrenie ako na koncerte, nemohli by na ňom chýbať albumy Sny v pŕhľave a Dedina spieva od Chóru vážskych muzikantov. Obe boli nahraté v klube Primaf v Bratislave, v ktorom som nikdy nebol a ani poriadne neviem, kde sa nachádzal a pritom ho považujem za „môj“ klub.

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti 01.04.2012

Najviac sa na nás podobajú, keď stoja a niečo robia s rukami. Vtedy sú na nerozoznanie. Navyše, v štvrti kde bývam, je ich definitívne viac ako ľudí, čiže sa naozaj právom cítim ako votrelec na planéte opíc. Sú všade naokolo, hompáľajú sa na elektrických drôtoch, skáču zo stromu na strom, vbehnú mi pod kolesá, otravujú turistov (a je vtipné, že ich rozoznajú od Nepálcov...), kradnú ľuďom z ruky jedlo, občas aj kabelku, keď nič iné v ruke nemáte, a len čo zistia, že je na nič súca a zjesť sa nedá, vyhodia ju.

Ušami Michala Kaščáka

.michal Kaščák .časopis .osobnosti 01.04.2012

Ako sa tak rozprávam s našimi muzikantmi a ľuďmi okolo hudby, často sa bavíme o presadzovaní v zahraničí, o snoch spojených s hraním po svete, o scénach, z ktorých prirodzene vyčnieva anglická a americká, lebo ak niečo vymyslíte, máte šancu byť v tom najlepší, a to hlavne ak ste svojím výmyslom posadnutí. Súčasťou debát je aj to, kto to má ľahšie, kto ťažšie. Z vlastného pozorovania môžem povedať, môžeme ďakovať osudu, že sme na Slovensku.

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti 26.03.2012

Ťažko to vysvetliť, ale strata niečoho cenného môže byť naozaj oslobodzujúca. Uvedomila som si to už dávnejšie, keď som rozdávala staré veci na oblečenie kamarátkam a sestre. Taký ten pocit čistoty a jednoduchosti, keď sa človek potom pozrie do skrine a má tam o tretinu menej vecí. Len tie najlepšie kúsky.Ten pocit som si vždy vysvetľovala tým, že ma asi baví zbavovať sa nepotrebného. Lebo keď mi šlohli mobil, určite som ho nemala. Cítila som sa stiesnená, akoby odtrhnutá od sveta, až kým som sa nedostala k ďalšiemu.

Ušami Michala Kaščáka

.michal Kaščák .časopis .osobnosti 26.03.2012

Vždy, keď sa uzatvára dramaturgia festivalu, je to zmes radosti, úľavy a akejsi zvláštnej ľútosti. Prevláda radosť. Celý proces sa začína niekedy na skorú jeseň, každý rok o čosi skôr, teraz to bol koniec septembra, pamätám si, keď sa začínalo o dva mesiace neskôr. Potom dlho čakáte na odpovede, agenti musia skĺbiť požiadavky manažérov, vydavateľov a niekedy aj samotných umelcov, k tomu im to musí geograficky ako-tak sedieť. Rokujete o peniazoch a ostatných pôžitkoch, letenkách, jedle, hoteloch.

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti 18.03.2012

Keď som mala 12 rokov, môj ružový voňavý denník s obrázkami macíkov bol plný rozličných chlapčenských mien. Najprv to bol Patrick Swayže z filmu Hriešny tanec, potom istý Jason zo seriálu Beverly Hills, potom Old Shatterhand, ale ten knižný (táto láska bola najsilnejšia ) a končilo sa to reálnym chlapcom Kamilom.