Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti 28.11.2011

Včera som použila násilie. Dala som človeku facku. Prvýkrát od základnej školy (a aj vtedy to bola sebaobrana), som zaútočila. Kým vo mne bol ten jed, bola som na seba pyšná, dnes mi to pripadá hlúpe.

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti 20.11.2011

Emil, stále je nejaké výročie, podobne ako za komunistov, raz bol Deň znárodnenia, to bolo presne 28.októbra, keď bolo výročie vzniku ČSR, inokedy sa zase oslavoval víťazný február, len sa to vtedy muselo písať veľkými písmenami, teraz sa už nemusí, lebo zase až taký víťazný nebol, potom sa oslavovalo povstanie, tiež niekedy s veľkým niekedy s malým „p“, raz sa oslavovalo viac, raz menej, ale stále to bola komunistická záležitosť, iných k tomu nepustili,

Ušami Michala Kaščáka

.michal Kaščák .časopis .osobnosti 20.11.2011

Sedemnásteho novembra rekapitulujeme. Tak rekapitulujme. Zlatá éra slovenského popu vyzerala takto: všetci, ktorí chceli hrať, museli mať zriaďovateľa, podnik, kultúrne stredisko, nejaký výbor SZM a podobne. Ak chceli koncertovať, museli mať prehrávky, kde ich tvorbu posudzovala komisia múdrych súdruhov. Texty museli byť schválené, nielen raz, ale pred každým koncertom, zriaďovateľ posielal texty na príslušný výbor komunistickej strany, kde boli texty posudzované a organizátor dostával povolenie so zoznamom, čo sa môže a čo nemôže hrať.

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti 20.11.2011

Sedím pred nepálskou telkou, dávajú indické telenovely. Nepálka sediaca vedľa mňa, učiteľka našich sirôtok, sa dychtivo vžíva do deja a ja sa usmievam. Tento druh herectva by neprešiel nielen v Európe, ale ani v mexickej či argentínskej megatelevýrobe. V spodnej časti obrazovky idú akési reklamy vo forme rýchloidúcich tituliek, podobne ako výnimočné správy, zľava doprava. Odrazu zaregistrujem v tej rýchlosti známe slovo, ani si presne neuvedomujem, aké, len viem, že nepatrí do nepálskeho trelevízora. Zaostrím, slovo sa opakuje znova. Slovakia.

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti 13.11.2011

Emil, musíme sa naučiť žiť v kríze, lebo nemecká kancelárka povedala, že bude trvať celé desaťročie. Takže prakticky do konca nášho života. Lebo, ak by sme sa aj dožili ešte vyššieho veku, už nám to bude jedno. Máme smolu.

Ušami Michala Kaščáka

.michal Kaščák .časopis .osobnosti 13.11.2011

Otázka pre hudobných fajnšmekrov, ktorí sa vyznajú v diele svojho obľúbenca viac ako samotný umelec: Čo znamenajú tieto číslice? 1. 1:45, 2. 2:13, 3. 2:19, 4. 0:23, 5. 1:51, 6. 2:27, 7. 4:33, 8. 2:45, 9. 2:01, 10. 2:11, 11. 3:02, 12. 2:50, 13. 1:15, 14. 3:45. Aj keď nepodceňujem hudobný fanatizmus čitateľov tohto časopisu, som si istý, že zatiaľ úlohu nevyriešil ani muzikologický klon Martina Mojžiša.

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti 13.11.2011

Ráno o šiestej, niekedy ešte skôr, mi začnú popred dom chodiť ľudia. Tibetské babky s ružencami, mnísi, ale aj mladí ľudia držiaci sa za ruky (!), aj staršie páry, dokonca aj deti. A všetci idú jedným smerom. Ale všetci do jedného. Nevyzerajú však ako sprievod ani ako protestné zhromaždenie. Proste ľudia, ktorí idú po ulici.

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti 06.11.2011

Emil, nasmial som sa. V novinách som čítal rozhovor s jedným chlapíkom, o ktorom napísali, že je vnukom významného katolíckeho farára. Zasmial som sa preto, že sa furt škriepia o celibáte, ale že sú to len také škriepky, lebo niekedy, ako to už býva, sa predpisy nedodržiavajú, alebo, ako vravieval môj otec, predpisy sú na to, aby sa porušovali. Aj s celibátom je to tak nejako.

Ušami Michala Kaščáka

.michal Kaščák .časopis .osobnosti 06.11.2011

Nedávno som bol opäť v Londýne a tentoraz som mal čas aj na „sightseeing“. Samozrejme, Katedrála svätého Pavla nemohla chýbať. Ani sme netušili a zažili sme historický okamih – prvý deň jej otvorenia po týždňovej uzávere vďaka tamojšej odnoži hnutia Occupy Wall street.

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti 06.11.2011

Chodiť so psom v Káthmandu je niečo celkom iné ako chodiť so psom v bezpečí stredoeurópskych vyľudnených ulíc. Nástrahy tu číhajú na každom kroku, a nie sú to hocijaké nástrahy. Najhoršie sú opice. Kým jednotlivci nie sú nebezpeční, len čo stretneme na prechádzke gang opíc, začnú na nás ceriť svoje špicaté zubiská a tvoriť okolo nás kruh.