Rozhovor s Ivanom Lovrenovićom, popredným sarajevským intelektuálom a analytikom.

Andrej Hlinka nemohol vzbudzovať veľké sympatie v ľuďoch blízkych masarykovskému Hradu, ktorý bol pokrokársky, teda antikatolícky a československý.

Prípravy na župné voľby boly ešte dôkladnejšie. Hlinka videl, že hlavne východné Slovensko musí byť privedené pod autonomistický prápor. Pôdu v Zemplíne a Šariši už bol preoral, teraz, pred župnými voľbami, započal útok na metropolu východného Slovenska, na Košice.

Patetická zbytočnosť, štátnický krok, alebo vťahovanie štátu do sféry, kde nemá čo hľadať? Nech budú odpovede na zákon Lex Hlinka akékoľvek, nezamýšľaná zásluha tejto iniciatívy politikov je v tom, že zviditeľňuje zlyhanie jednej profesijnej skupiny: slovenských historikov.

Keď sa Mojžiš vrátil s desiatimi božími prikázaniami k izraelskému ľudu, podľa niektorých zrejme Boh zabudol uložiť ešte jedno. Malo znieť nejako takto: „Prikazujem vám, aby ste Mojžišovi ako božiemu poslovi preukazovali úctu, pretože sa stane mužom úctyhodným nielen u Izraelitov, ale i u iných.“

Daniela Pastirčáka si vážim. Spolu s ďalšími ľuďmi bol pri tom, keď sa zo mňa, petržalského ateistu, stal veriaci človek. A nebol pritom pasívne. Boh, v ktorého Daniel veril, sa mi zdal nekonečne hlbší než ten, v ktorého veria povrchné, u nás najmä katolícke masy.

Stačil jeden vatikánsky dokument a vzťahy medzi katolíkmi a evanjelikmi sa razom zhoršili. Tvrdenie pápežskej Kongregácie pre náuku viery, že „Kristova cirkev jestvuje v katolíckej cirkvi“ pobúrilo protestantov, podľa ktorých Benedikt XVI. odkláňa katolíkov od ekumenizmu a spochybňuje vlastný, „liberálny“ vývoj po II. vatikánskom koncile. Prečo táto kresťanská vojna slov?

Nicejsko-carihradské vyznanie viery bolo formulované na koncile v Nicei roku 325 a v Carihrade (Konštantinopole) roku 381. Hlásia sa k nemu katolíci aj protestanti.

Dňa 6. januára 1928 vydal pápež Pius XI. encykliku Mortalium Animos, v ktorej sa vymedzil voči vtedajším ekumenickým pokusom vychádzajúcim „z bludnej náuky, podľa ktorej sú všetky náboženstvá viac-menej rovnako chvályhodné a dobré,

Svetová rada cirkví (SRC) je najvýznamnejšou celosvetovou ekumenickou inštitúciou. Združuje takmer všetky cirkvi a denominácie s výnimkou rímskokatolíckej cirkvi (tá je však v SRC oficiálnym „pozorovateľom“, pričom sa viacerých projektov aktívne zúčastňuje) a niektorých evanjelikálnych spoločenstiev.