Martina Bútoru poznám šesťdesiat rokov. Keď som v roku 1964 začal študovať na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, Martin bol o tri ročníky vyššie a študoval iný odbor, ale veľmi rýchlo sme sa našli – spájal nás záujem o súčasné umenie. Naša literatúra, hudba, divadlo, výtvarné umenie, skrátka naša kultúra, najmä tá mladá, v tom čase odstraňovala nánosy stalinistického schematizmu, ktoré na nej zanechali päťdesiate roky.

Bolo to v lete začiatkom 80. rokov, túlali sme sa s mojou budúcou ženou Martou po slovenských horách s jedným cieľom – po ceste domov sa zastaviť u Bútorovcov na chalupe v Hodruši Hámroch. Už sme sa s Martinom a Zorkou poznali, ale Martin je odo mňa ešte stále o 13 rokov starší a mal som vtedy trochu ostych pred ľuďmi, ktorí už toho zažili oveľa viac ako ja.

Není obvyklé, aby jeden člověk obstál v tolika různých profesích, převlecích chtělo by se říci. Od vlivného novináře, terapeuta, sociologa, k revolucionáři, poradci prezidenta, řediteli think tanku, velvyslanci, prezidentském kandidátovi, prvotřídnímu politickému analytikovi i publicistovi, a v neposlední řadě i literátovi a dramatikovi. A nemůžeme nechat stranou množství knížek, studií, výzkumů a veřejných vystoupení, i kulturních a uměleckých projektů.

Texty venované významným ľuďom pri príležitosti ich životných jubileí sa ľahšie píšu, keď autori osobne poznajú tých, o ktorých píšu. Vtedy netreba nič fabulovať, prikrášľovať alebo nebodaj vymýšľať. Iba si treba dobre zaspomínať a na nič nezabudnúť.

Kde vládne hrubosť, agresivita a nekultúrnosť, pôsobia takíto ľudia ako z inej civilizácie. A oni aj z inej civilizácie naozaj sú.

Toto leto si bol so mnou, Martin, aj keď o tom nevieš. Blížilo sa okrúhle výročie tvojho pobytu na svete, a tak som večery v Levoči trávil v príjemnej spoločnosti: čítal som si tvoje rozhovory s Jánom Štrasserom. Postupne predo mňa vystupovala pevná architektúra tvojho života.

Martinov a môj život sa pretínali v kľúčových okamihoch – v detstve a pri udalostiach spätých s Novembrom 1989. V detstve to bolo o živote na ulici. Naša štvrť ležala na hranici Starého Mesta a periférie, kde bolo kedysi židovské a rómske geto.

Sedeli sme u nás doma. Martin sa tlačil s ďalšími na gauči, s chuťou jedol dobroty, ktoré boli na stole. Bol sústredený, ale často sa usmieval. V najsilnejších momentoch šúchal nohami a od radosti takmer nadskakoval.

Peter Zajac, Martin Bútora a ja sme sa politicky zasadili zato, aby 1. november 1990 bol Slovenskou národnou radou vyhlásený na Slovensku za štátny sviatok ako „Deň zmierenia – Pamiatka obetiam politického násilia“.

Rozmýšľam, snažím sa pospomínať si, preciťovať, čo všetko som mala možnosť zažiť v Martinovej blízkosti. Veľmi intenzívne sme sa stretávali a spolupracovali najmä v období, keď bola mojím prvým naozajstným, v podstate aj jediným pracoviskom a zároveň druhým domovom Nadácia Milana Šimečku.