Sú isté veci, o ktorých sa v slušnej spoločnosti mlčí, v škole sa o nich neučí, v novinách sa o nich nepíše. Takže o nich nakoniec skoro nikto skoro nič nevie. Kto napríklad vie, prečo prdíme práve z fazule, prečo prd smrdí a ako vlastne vzniká ten zvuk?

Koľko slizu musí vyprodukovať nejaký živočích na to, aby sme ho nazvali slizkým? Jeden až jeden a pol litra denne stačí? Ak áno, potom je človek navonok v podstate celkom suchý (hoci občas spotený), ale vnútorne značne slizký živočích.

Spotené čelo, mastné vlasy, špinavé uši – to všetko sú veci, z ktorých má len málokto radosť (výnimku z tohto pravidla predstavujú firmy vyrábajúce kozmetické prípravky). Načo je to dobré? Čomu to slúži? Prečo nám to tá matka príroda robí?

Za jedno aj druhé sa tak trochu hanbíme, jedno aj druhé sa snažíme skrývať. Každé z nich je symbolom niečoho nepríjemného – jedno námahy, druhé smútku. Spoločne symbolizujú dlhodobé strádanie a odriekanie. A pritom sú to také dobré veci.

Publish or perish – publikuj alebo zhyň. Máločo charakterizuje súčasný vyspelý akademický svet tak výstižne, ako toto zvláštne heslo. Výkonnosť vedcov sa meria práve počtom ich publikácií a počtom ohlasov (citácií) na tieto publikácie. Je to správne, ale nič netreba preháňať.