To, ako vyzerá vesmír dnes, je dôsledkom toho, ako vyzeral krátko po Big Bangu, keď bol ešte veľmi horúci. A niečo o vlastnostiach tohto extrémne horúceho vesmíru sa môžeme dozvedieť štúdiom hélia pri extrémne nízkych teplotách.

Na vesmírne pomery v každom prípade zanedbateľná omrvinka, pre pozemšťanov však až nepredstaviteľne monumentálna plynová guľa – „naše“ Slnko. S povrchovou teplotou približne 6 000

Plynné hélium objavili Briti, tekuté Holanďania a supratekuté Rusi. Kľúčovú úlohu v ruskej fyzike nízkych teplôt hral experimentátor, ktorý prišiel z Anglicka, teoretik, ktorý prišiel z Dánska, a mráz, ktorý prichádzal z Kremľa.

Skratka, ktorá je mnohým (aj ne)motoristom dôverne známa z

Nádrž plná chľastu. Sen (asi) každého poriadneho alkoholika. Na druhej strane každodenná realita miliónov vodičov na svete jazdiacich na etanol. Teda vlastne ich áut.

Hélium je pomerne slávny plyn. Používa sa ako náplň do balónov, ako chladič v niektorých typoch reaktorov, ako aktívne médium v niektorých typoch laserov, a tak ďalej. Ale to všetko je úplné nič oproti tomu, aká je to slávna kvapalina.

Jadro hélia objavil Rutherford v

Je to najzastúpenejší chemický prvok vo vesmíre. Je to najjednoduchšia dvojatómová molekula. Je najľahší spomedzi plynov. Vodík.

Hélium ľudia najprv objavili na Slnku a až neskôr v pozemských laboratóriách. Na tom nie je nič čudné. Hélia je totiž vo vesmíre habadej, ale na Zemi je ho ako šafranu. A ešte aj to málo, čo tu máme, nám stále uniká. Kam? Do vesmíru.

Aby ani náhodou neprišlo k omylu: bionafta vôbec nie je nafta. Ale v rôznych aplikáciách sa veľmi úspešne používa namiesto nej, dokonca aj ako palivo v neupravených dieselových motoroch.