.ešte ma netočte, musím sa prezliecť,” volá na nás s úsmevom sympatická Katarína Tomčíková, keď vchádzame do rodného domu Jozefa Gabčíka v malebnej dedinke Poluvsie neďaleko Žiliny. Tomčíkovej matka Milada Hauerová je Gabčíkovou neterou, s novinármi však hovoriť nechce. Hneď pri bráne nám udrie do očí pamätná tabuľa, pripevnená na stene domu. V priezvisku Reinharda Heydricha, ktorého odstránili Gabčík s Kubišom, je totiž gramatická chyba – mäkké i po samohláske e.
Jeho rodný dom by potreboval rekonštrukciu, chýbajú však peniaze. Rodina pritom opakovane podávala žiadosti na všetky možné úrady. „Pozostalí žili skromne, až živorili. No štát len zamietal, zamietal a zamietal. Len raz tu bola jedna pani, protifašistická bojovníčka, ktorá nám poslala nejaké koruny prostredníctvom Gustáva Husáka,” spomína Jaromír Hauer, manžel Gabčíkovej netere.
.zlý vzťah s otcom
O Jozefovi Gabčíkovi má Hauer vynikajúci prehľad, vedie aj rodinnú kroniku. Jozef mal dvoch starších bratov a jednu sestru. Jeho rodičia Ferdinand a Mária boli podľa správy Heinza Pannwitza, ktorý vyšetroval atentát na Heydricha, analfabeti. Hauer však o tom pochybuje. „Určite nie, veď Ferdinand bol aj v Amerike. Nemecké zdroje sú dosť tendečné.”
Keď sa Gabčíkov otec vrátil z Ameriky, zarobené peniaze investoval do domu a pozemkov. Od syna chcel, aby robil na poli, mladý Jozef to však z duše nenávidel. S otcom si preto nerozumel, viackrát ušiel z domu. „Ako chlapec bol za každú sprostosť, vždy mal rád zbrane a boj. Nechcel sa tu zašiť niekde na roli, on chcel dokázať viac,” myslí si Tomčíková.
Jozef sa vyučil za kováča, pracoval aj v Považských chemických závodoch Hungaria – na výrobe bojového otravného plynu yperit. Vďaka otcovi vedel trochu po anglicky, pričom v mladosti bol niekedy veľmi vynaliezavý. Keď raz s kamarátmi chytali pstruhy, dohodol sa s personálom istého hotela, že im predá desať kilogramov po sto korún za kus. Osemdesiat korún si však nechal, len dvadsať dal kamarátom.
.prezývka kopčiar
Hoci Jozef bol menšej, zavalitej postavy (meral len 164 centimetrov), rozhodol sa, že vstúpi do armády. Mladík s prezývkou kopčiar bol totiž dobrodruh a vodcovský typ, ktorý rád rozkazoval, pričom mu nikdy nechýbala odvaha. Podľa Hauera sa to neskôr potvrdilo aj pri príprave atentátu na Heydricha. „Bol psychickou oporou partie parašutistov. Na rozdiel od iných si však možno menej uvedomoval dôsledky.”
Pannwitz tvrdil, že Gabčík bol opilec a samotár, pričom z armády ho prepustili pre bujarý a nemravný život. Podľa Hauera ide o nezmysly. „Pamätná je jeho veta, že má rád dolky aj holky. Bol odmeraný, príbuzní ho však nikdy nevideli opitého. Chodil do krčmy, ale nepil ani nefajčil – len sledoval okolie a počúval, o čom ľudia hovoria.”
Gabčík mal údajne zanechať armáde aj dlhy vo výške 6-tisíc korún, ktoré vraj vyrovnal jeho otec. Podľa Pannwitza ukradol zo skladu v Skalke aj pištoľ so 60-tisíc nábojmi – a počas vyšetrovania vraj ušiel do Poľska, aby sa vyhol zatykaču. „To sú bludy. Pravda je len to, že v Skalke vybuchla jeho pričinením časť skladu a nejakí Nemci zahučali,” tvrdí Tomčíková.
.konflikty s gardistami
Pannwitz tiež tvrdil, že Gabčík aj jeho otec boli čechoslovakisti, pričom prvý sa hlásil k agrárnikom a druhý k sociálnym demokratom. Jozef sa dokonca podpisoval ako Josef, pričom aj poslednú vôľu pred odletom z Anglicka do Československa napísal v češtine. „Je pravda, že Jozef mal k Československu väčší vzťah ako k Slovensku. Myslím si, že samostatný štát skôr neprijal, mal aj konflikty s gardistami,” hovorí Hauer.
O politickej orientácii otca ani syna sa však v rodinných dokumentoch nepíše. „Jozef sa zaujímal o politiku, nenávidel fašizmus. Ale viete, to boli chlapi z dediny, kde boli úplne iné problémy,” vysvetľuje Hauer. Jozef Gabčík bol vyznaním katolík, do kostola však nechodil. V roku 1939 naozaj odišiel do Poľska, pričom švagrinej Márii pred odchodom povedal: „Dnes perieš košeľu posledný raz, vrátim sa o desať rokov.”
Rodina ho odvtedy nevidela ani o ňom nepočula. „Hoci mohol prísť, nič ho sem neťahalo. Najmä jeho vzťah s otcom bol naštrbený,” hovorí Tomčíková. Z Poľska odišiel Gabčík do légie vo Francúzsku a odtiaľ do Anglicka. O atentáte na Heydricha sa jeho rodina dozvedela od susedov Čižmárikovcov, ktorí počúvali správy z Londýna. „Nebolo im všetko jedno, báli sa, že Nemci ich všetkých zabijú,” hovorí Hauer.
.čokoláda pre neter
Nemci prišli po atentáte aj do Poluvsia, rodinu vypočúvali aj gardisti. Na rozdiel od Česka sa však, našťastie, nikomu nič nestalo, hoci Gabčíkov otec mal problémy. „Ako človek, ktorý bol v Amerike, už nepožíval takú úctu okolia ako predtým. Ľudia od neho bočili,” tvrdí Hauer. Tomčíková je dnes na prastrýka Jozefa hrdá. „Dúfam, že raz sa s ním stretnem na druhom svete. Heydrich nebol žiadny šuplikant, bola to veľká odvaha.”
V Poluvsí žije aj ďalšia Gabčíkova neter, 80-ročná Veronika Stranianková. Čulá babička má na strýka Jozefa peknú spomienku. „Chytil ma do náručia a povedal mi: keď sa budem ženiť, pôjdeš mi za družičku. A ešte mi dal čokoládu. To bolo moje posledné stretnutie s ním,” hovorí Stranianková a v očiach sa jej zalesknú slzy. V tom čase mala sedem rokov, Gabčík vzápätí odišiel do spomínaného Poľska.
Podľa nej otec Gabčík svojich synov pravidelne bil – niekedy im nedal za trest, že nechceli robiť na poli, ani jesť. Jozef preto často utekal do hory, kde aj prespával. V čase atentátu mala Stranianková desať rokov. „Sedela som v kostole a plakala, pretože som mala veľký strach. Ľudia sa otca pýtali, či ešte žijeme. Ktosi vravel, že nás zachránil Tiso, ale neviem, či je to pravda – veď on nezachránil ani sám seba. Asi nás ochránila panenka Mária, pretože to bol zázrak.”
.veniec na výročie
Za komunistov síce rodina problémy nemala, o Gabčíkovi sa však veľmi nehovorilo. Od roku 1994 si Poluvsie svojho slávneho rodáka pripomína memoriálom na jeho počesť. Ide o cezpoľný beh z obce do žilinských kasární, ktoré nesú Gabčíkovo meno. „Vždy okolo 27. mája, keď je výročie atentátu, nám dajú na dom aj nový veniec,” uzatvára Tomčíková.