cenu Švédskej ríšskej banky za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela v tomto roku získala trojica ekonómov Daron Acemoğlu, Simon Johnson a James A. Robinson za výskum, ktorý vysvetľuje, prečo spoločnosti so slabým právnym štátom a vykorisťovateľskými inštitúciami negenerujú udržateľný ekonomický rast.
Títo traja ekonómovia „preukázali dôležitosť spoločenských inštitúcií pre prosperitu krajiny“, uviedol v pondelok Nobelov výbor Kráľovskej švédskej akadémie vied.
Turecko-americký ekonóm Acemoğlu a jeho britsko-americký kolega Johnson pracujú na Massachusettskom technologickom inštitúte a britský ekonóm Robinson sa výskumu venuje na Chicagskej univerzite.
„Zníženie obrovských rozdielov v príjmoch medzi krajinami je jednou z najväčších výziev našej doby. Laureáti preukázali dôležitosť spoločenských inštitúcií pre dosiahnutie tohto cieľa,“ povedal predseda výboru pre cenu za ekonomické vedy Jakob Svensson.
Nielen politológovia a sociológovia, ale aj výbor pre udeľovanie Nobelovej ceny za ekonomiku vyslal jasný signál, ako dôležité sú pevné a na solídnych základoch založené demokratické inštitúcie. Nemusíme po príklady chodiť do Švédska, pre porovnanie máme oveľa lepšiu mierku v našich susedoch, Čechoch. Tí v roku 1993 štartovali takmer z rovnakej pozície ako my, na Slovensku. Lenže u nich sa namiesto tvorby „kapitálotvornej vrstvy“, čo bol Mečiarov eufemizmus pre privatizačné rozkradnutie štátneho majetku, budovali silné inštitúcie. Keď sa dnes pozrieme na súdy, ak sa pozrieme na demokratický systém vlády s výraznou poistkou v podobe Senátu, alebo keď sa pozrieme na systém štátneho zastupiteľstva, ktoré dávno nahradilo našu stalinskú generálnu prokuratúru, vidíme obrovské rozdiely. Nakoniec, skúška ohňom prebehla aj u našich susedov. Od roku 2013 až do roku 2021 tam vládol ŠtB-ák Andrej Babiš spolu s prorusko a pročínskym prezidentom Milošom Zemanom. Krajina to prežila, dokonca bez zásadného ohrozenia demokracie.
Keď sa pozrieme k nám, vidíme, ako dokáže banda primitívov v krátkom čase jedného roka účinne rozkladať štátne, kultúrne a verejnoprospešné inštitúcie vo veľkom štýle. Je zrejmé, že štát, ktorý 30 rokov kašlal na budovanie inštitúcii a vždy radšej uprednostnil „tých našich“, má veľmi slabé základy a ľahko sa stane korisťou kohokoľvek, kto má dosť chuti, odvahy a odhodlania a kto nemá žiadne zábrany. Jeden taký práve teraz sedí na úrade vlády.