Menšie štáty, lepšie štáty

na svete nie sú len štáty, existujú aj národy a tie majú právo byť šťastné bez ohľadu na ich veľkosť,“ hovorí T. G. Masaryk v podaní Martina Hubu britskému premiérovi Davidovi Lloydovi Georgeovi (hrá ho Miroslav Donutil) v prvej epizóde televízneho seriálu České století. „Menšie sú lepšie. Menší bochník chleba býva chrumkavejší, než ten veľký. A pole malého hospodára vynáša viac, než pozemok veľkostatkára.“

Masaryk sa týmito slovami snaží cez prvú svetovú vojnu presvedčiť skeptického britského štátnika, aby súhlasil s rozbitím Rakúsko-Uhorska a s vytvorením samostatného československého štátu. Sú to argumenty, ktorých obdoba sa o 75 rokov neskôr bude dať použiť v prospech rozdelenia ČSFR na dve ešte menšie krajiny.

bohatí trpaslíci

Existuje nejaká zásadná súvislosť medzi veľkosťou krajiny a životnou úrovňou jej občanov? Pohľad na vrchol rebríčka štátov podľa výšky HDP na jedného obyvateľa pripomína rozprávku o siedmich trpaslíkoch.

Podľa zoznamu z dielne Medzinárodného menového fondu spred niekoľkých rokov je z desiatich najbohatších štátov sveta sedem skôr menších: Katar, Luxembursko, Singapur, Nórsko (je síce relatívne veľké rozlohou, no má iba 5 miliónov obyvateľov), Brunej, Švajčiarsko a San Marino.

Z veľkých krajín sa v prvej desiatke nachádzajú akurát Spojené štáty, Kanada a Austrália. MMF z nejakého dôvodu do rebríčka nezahrnul Lichtenštajnsko a Monako, ktoré však napríklad ročenka americkej CIA do desiatky štátov sveta s najvyšším HDP na obyvateľa zaradila. A potom sú tu určité územia, ktoré samostatnými štátmi nie sú, no keby boli, na tento zoznam by patrili tiež – ako Macao, Hongkong či Bermudy.

Na druhej strane, keď nazriete do zoznamu desiatich najľudnatejších štátov sveta, len dva z nich sa dajú považovať za bohaté (USA a Japonsko). Medzi desiatimi štátmi s najväčšou rozlohou sú tri bohaté (Kanada, USA a Austrália).

Vždy, keď sa nejaký menší celok chce oddeliť od väčšej krajiny, objavia sa hlasy, spochybňujúce životaschopnosť nového štátu. Mnohí ľudia majú intuitívny pocit, že väčší štát je akosi lepší. No je to naozaj tak? Prirodzene, situácia každej krajiny je jedinečná a vstupuje do nej viacero premenných. No ani malé územie, ani nízky počet obyvateľov nie sú principiálnou prekážkou toho, aby štát fungoval, či dokonca prosperoval. Skôr ide o to, nájsť svoje komparatívne výhody.

„Podľa gréckeho filozofa Platóna by ideálny mestský štát mal mať presne 5 040 občanov.“

Nie nadarmo sa hovorí: „Malé štáty, malé problémy.“ Toto motto použili ekonómovia Aart Kraay a William Easterly v roku 1999 ako názov svojej štúdie o príjmoch, raste a volatilite v malých štátoch.

Konštatujú, že v rastových číslach medzi veľkými a malými krajinami nie je signifikantný rozdiel a rady na zbohatnutie, ktoré by sa hodili veľkej krajine, nie sú v principiálnom rozpore s radami, ktoré by ste použili pri malej.