Leszek Balcerowicz: Kritika „šokovej terapie“ bola hlúpa

ešte pred rokom a pol sa Poľsko spomínalo ako líder medzi postkomunistickými krajinami. Počas svetovej finančnej krízy sa vyhlo recesii, budovalo si vplyv v Európskej únii. Ale keď počujeme o Poľsku dnes, tak sú to správy o ústavnej kríze či o tom, že sa posúva k autoritárstvu. Čo sa stalo?

Človek by mohol povedať, že nehody sa občas stávajú. No to nie je vysvetlenie. Nemyslím, že je to výsledok hlbšej názorovej zmeny. Politika je trochu ako šport: musíte sa pozerať nielen na víťazov, ale aj na tých, proti ktorým hrali. A Občianska platforma (PO) sa dopustila mnohých chýb. Takže nejde až tak o to, že by Právo a spravodlivosť voľby vyhralo, ako skôr o to, že ich Občianska platforma prehrala.

aké chyby máte na mysli?

Po prvé, útok na súkromné penzijné fondy, ktorý išiel proti jadru programu PO a nahneval milióny voličov. Druhou vecou bolo, že politici, ale aj guvernér centrálnej banky Marek Belka chodili do tej istej reštaurácie, jedli, pili a voľne sa zhovárali. No a ich rozhovory boli nahrávané. Zverejnenie týchto rozhovorov zdvihlo vlnu negatívnych reakcií. Škandály tohoto druhu sa stávajú, rozhodujúca bola reakcia PO. A tá bola hlúpa. Mali sa ospravedlniť, niektorí z nich mali odstúpiť. Namiesto toho sa sťažovali, že odpočúvanie bolo nelegálne, čo bola síce pravda, ale neprejavili ľútosť. Tretím faktorom bolo, že sme mali veľmi dobrého a populárneho prezidenta Bronisława Komorowského, ktorý však viedol zlú kampaň a nedostalo sa mu dostatočnej podpory zo strany PO. Súhra týchto vecí vysvetľuje výsledok parlamentných volieb. Treba tiež uvážiť, že PiS mal veľké šťastie, že dve iné strany sa do parlamentu tesne nedostali. S nimi by rozdelenie kresiel bolo iné. Nič z tohto, samozrejme, neznamená, že víťazstvo PiS nie je problém.

v akom zmysle je to problém?

Pred tri a pol rokmi môj think tank Fórum občianskeho rozvoja zverejnil správu o budúcnosti poľskej ekonomiky v najbližších 25 rokoch. Veľké výzvy sú tri. Po prvé, demografické zmeny a spomalenie rastu populácie. Po druhé, veľmi nízka miera súkromných investícií. A po tretie, klesajúca miera produktivity. Dohromady tieto tri faktory znamenajú, že miera hospodárskeho rastu Poľska výrazne klesne. Na pozadí týchto trendov sme predstavili tri možné scenáre. Dobrý scenár zahŕňal reformy, ktoré sa vyrovnali s týmito výzvami. Druhý scenár bol zlý, znamenal absenciu reforiem. A tretí scenár bolo mimoriadne zlý: zahŕňal nielen absenciu reforiem, ale aj vyslovene škodlivé kroky. PiS zatiaľ napĺňa práve tento tretí scenár. Žiadne reformy sa nedejú, privatizácia je pre nich nemysliteľná, ekonomika sa dokonca čoraz viac politizuje. Zníženie veku odchodu do dôchodku oslabuje verejné financie. No čo je ešte horšie, je útok na vládu zákona – predovšetkým vo forme útoku na Ústavný súd. Obyčajnou legislatívou, ktorá bola podľa mňa neústavná, zmenili obsadenie Ústavného súdu spôsobom, ktorý im dal úplnú kontrolu.

ako ďaleko môže PiS zájsť?

Nerobím takéto predpovede. Keď vidíte hrozbu, tak sa nemáte pokúšať o predpovede, ale mobilizovať. Som pomerne aktívny v médiach, vrátane sociálnych, aktívne podporujem občiansku iniciatívu Komisia na obranu demokracie. Snažím sa aj povzbudiť opozíciu k tesnejšej spolupráci. Viete, problémom je, že čelíme ľuďom, ktorí nemajú zábrany. Sú buď fanatici, alebo sú posadnutí mocou. Keď niekomu chýbajú vnútorné zábrany, musíme mu do cesty postaviť vonkajšie bariéry. Presne o to sa snažím.

„Problémom je, že čelíme ľuďom, ktorí nemajú zábrany. Sú buď fanatici, alebo sú posadnutí mocou.“

populizmus nie je len poľským fenoménom. Pred pár rokmi na podobnú cestu nastúpili Maďari.

Chcem varovať pred zovšeobecňovaním. Ľudia pričasto hľadajú spoločné dôvody, pre ktoré sa populisti dostávajú k moci v rôznych krajinách. Faktory, ktoré viedli k víťaztvu PiS v Poľsku, sú však iné od tých, ktoré zapracovali v Maďarsku, u Trumpa či Erdogana.

neexistujú predsa len nejaké poučenia, ktoré by si z poľskej skúsenosti mohli zobrať napríklad Slováci?

Podľa mňa musia byť občianska spoločnosť a obrancovia západných hodnôt oveľa tvrdší pri demaskovaní skutočného charakteru týchto populistov. Musia tiež rozmýšľať veľmi strategicky nielen o obsahu svojho odkazu, ale aj o tom, ako ho predajú. Musia byť profesionálni v komunikácii.

spomenuli ste Trumpa. Prednedávnom bol inaugurovaný za prezidenta. O deň neskôr videla Amerika najväčšiu vlnu politických protestov vo svojej histórii. Aké sú vaše postrehy k prezidentovi Trumpovi a čím sa líši od kandidáta Trumpa?

Moje prvé pozorovanie sa týka jeho štýlu. Dlhé roky sledujem americkú politiku a čo-to viem o histórii Spojených štátov. Na základe toho môžem povedať, že ide o verbálne najagresívnejšieho prezidenta od konca druhej svetovej vojny. To nie je maličkosť. Otrávi to atmosféru v Spojených štátoch, v zahraničí to posilní stereotyp „Yankeeho“ ako niekoho brutálneho a primitívneho a to nahrá proti americkým náladám. Kto z toho bude mať prospech? Samozrejme, Vladimír Putin. Takže na štýle veľmi záleží. Čo sa týka Trumpovej politiky, ešte musíme počkať na to, čo hodlá uskutočniť. Ale dôležitá vec je neustále klamanie. V politike, predovšetkým v zahraničnej, potrebujete kredibilitu. Ak chcete zachovať spojenectvá, musia vám spojenci dôverovať. Ale ako môže byť dôveryhodný niekto, o kom všetci vedia, že klame? Toto sú veľmi vážne veci, ktoré idú ďaleko za každodennú hospodársku politiku.

nie je aj samotný obsah toho, čo Trump hlása, znepokujujúci? Protekcionizmus, odpor voči NATO, odmietanie multilateralizmu?

Viete, čo je podľa mňa najodpornejšie? Trumpova brutalita voči slabším – napríklad voči slabším krajinám ako Mexiko.

PAWEL SUPERNAK/EPA/PROFIMEDIA

čo sa dá s populizmom robiť? Niektorí vravia, že problémom je to, že nie každý mal z globalizácie rovnaký prospech.

To naznačuje existenciu akejsi neprávosti. Je to podľa mňa slovná pasca. Takýmto interpretáciám sa treba vyhnúť. Dávno pred Trumpom bola kvalita vzdelávania v mnohých miestach USA slabá. To prispieva k slabým šanciam, ktoré niektorí ľudia majú na to, aby sa uplatnili. To je však chyba progresivistických, protireformných školských odborov. Preto treba naďalej vystupovať proti ľavicovému etatizmu a demaskovať ho. Mimochodom, rozdiely medzi takzvanou ľavicou a pravicou už dlho nedávajú veľký zmysel. Skutočný rozdiel je medzi obmedzenou vládou klasického liberalizmu na jednej strane a antiliberálnym extrémizmom na strane druhej. Ten môže mať podobu fašizmu či komunizmu. Rétorika bude rozdielna, ale obsah podobný. Delenie na ľavicu a pravicu zastiera túto dichotómiu a falšuje realitu.