Všetko zlé je v cene

v polovici februára sa konala mimoriadna schôdza parlamentu, na ktorej poslanci rokovali o vyslovení nedôvery predsedovi vlády, lebo Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO) sa dopustil mimoriadne závažných pochybení. Dôvod, prečo sa opozičné strany neuspokojili s tým, že z funkcie predsedu ÚRSO a z postu šéfa jeho Regulačnej rady odišiel Jozef Holjenčík, ale žiadali aj odchod premiéra, na schôdzi vysvetlila najlepšie poslankyňa Jana Kiššová. Povedala, že keby išlo len o ojedinelú technickú chybu pána Holjenčíka, o jeho „jediné osobné zlyhanie, potom by to bolo v poriadku vyvodiť takúto politickú zodpovednosť.“ Ale tu išlo o viac.

Poslanci opozície navrhli vysloviť nedôveru premiérovi, lebo Jozef Holjenčik nebol nezávislým štátnym úradníkom. Hoci ceny elektriny, vody, tepla a plynu nominálne určoval celé desaťročie, za ten čas nevytvoril kvalitný regulačný rámec, ktorý by zabezpečil spravodlivé a predvídateľné ceny energií a vody. Nevytvoril ani ukážkový regulačný úrad, ktorý urobil prvú chybu po desiatich rokoch.

Napriek tomu, že Jozef Holjenčík mal byť podľa zákona nezávislý, celý čas sa správal „akoby“ člen Smeru-SD a podriadený Roberta Fica. Napĺňal jeho očakávania, vychádzal v ústrety záujmovým skupinám v pozadí strany, a preto bol dlhé roky aj osobným chránencom premiéra. Predseda Fico celé desaťročie osobne budoval postavenie pre Jozefa Holjenčíka.

ako Fico urobil Holjenčíka

Už vo februári 2007, teda približne pol roka po tom, keď sa Smer dostal prvý raz k moci, zmenili poslanci Smeru, SNS a HZDS zákon o regulácii sieťových odvetví. Zmenili ho preto, aby všetci členovia Regulačnej rady mohli byť odvolaní. Novým predsedom rady sa stal dovtedy málo známy zástupca riaditeľa Znaleckého ústavu elektrotechniky a informatiky STU. Neklamným príznakom, že si nová politická moc Holjenčíka osvojila, že ho prijala za „ich“ človeka, bola skutočnosť, že sa čoskoro stal aj faktickým šéfom regulačného úradu.

Pritom novela zákona predpokladala, že úrad pre reguláciu (ÚRSO) bude viesť jeden funkcionár a Regulačnú radu že povedie niekto druhý. Tento „dočasný“ a zákon obchádzajúci stav trval až do roku 2012, keď druhá Ficova vláda zmenila právnu normu tak, aby šéf úradu, ktorý prijíma cenové rozhodnutia, a šéf rady, ktorá rozhoduje o odvolaniach voči rozhodnutiam úradu, bola jedna a tá istá osoba. Stav de facto sa tak zmenil aj na stav de iure.

Keď Smer vládol sám, vložil do rúk jedného človeka také veľké právomoci, že to prekvapilo aj Brigitu Schmögnerovú, bývalú ministerku financií. Napísala, že keď sa za prvej Dzurindovej vlády zákon tvoril, takáto podoba zákona by vraj neprišla na um „ani najväčším liberálom na Ministerstve hospodárstva SR“. Dôvod, prečo predseda Smeru v tomto ohľade prekonal aj liberálov z čias Ivana Mikloša, určite nemá ideologický charakter. Keď niečo premiér za tri funkčné obdobia dokázal, tak to, že nie je liberál. Ak napriek tomu uzákonil, že nikto, ani štátne orgány, orgány verejnej moci a ani ďalšie osoby „nesmú ovplyvňovať úrad pri vykonávaní jeho pôsobnosti“, neurobil to pre svoje presvedčenie, ale z prozaickejších dôvodov.