kto je Milan Kuruc?
Momentálne som tiež zamestnanec, ak vás zaujíma, čo som vyštudoval, tak ekonomickú univerzitu. V súčasnosti pracujem v IT oblasti, kde sú mzdy nastavené lepšie. Ale nebolo to tak vždy, prešiel som si aj oblasťami, kde som jasne cítil, že odmeňovanie nie je v poriadku. Vtedy som si povedal, že musím platovú situáciu začať riešiť, ale prišlo mi čudné riešiť to len pre seba, keď s rovnakým problémom sa stretávajú takmer všetci zamestnanci.
prečo práve Pracujúca chudoba?
Hranica chudoby sa určuje štatisticky ako 60 percent mediánu. U nás je to 347 €. Keď zarábate nad túto sumu, už akože nie ste chudobný. Ale v skutočnosti je to nezmyselné číslo. Ja vnímam rovinu chudoby úplne inak. Množstvo ľudí pracuje 40 hodín týždenne, no napriek tomu si zo svojho platu vedia financovať iba základné životné potreby. Pracujú len na to, aby prežili a mohli sa opäť vrátiť do roboty. Proste, ak vaša práca ostáva už len aktom prežitia a nie je príležitosťou na ekonomický rozvoj, toto sa pravým menom nazýva otroctvo. Títo ľudia si nevedia nič odložiť, nič našetriť, položí ich aj krátkodobý výpadok príjmu, už PN-ka je pohromou. Výsledkom tohto všetkého je, že títo ľudia sa necítia ekonomicky v bezpečí, o nejakom sebarozvoji alebo vychutnávaní si života nemôže byť ani reči. Preto Pracujúca chudoba, lebo napriek tomu, že pracujú a snažia sa, cítia sa chudobní.
čo bolo impulzom, že mladý človek v tvojom veku sa podujme riešiť takú zložitú tému?
Ono, tá téma ani nie je zložitá. Ľudia si jednoducho za svoju prácu zaslúžia spravodlivú odmenu. Tá má vychádzať z nejakých nákladov na život, produktivity práce, ekonomickej kondície podniku, náročnosti zamestnania, zodpovednosti a rizika. Čo ma primalo toto riešiť? Predtým, než som sa zamestnal v IT firme, moja mzda nezodpovedala tomu, že som robil od nevidím do nevidím, cez víkendy, s plným nasadením, zamestnávateľ sa mohol spoľahnúť na to, že o všetko bude postarané. Napriek jeho vysokým ekonomickým možnostiam som nedostával primeranú odmenu za prácu. A to som mal aj vtedy nadpriemerný príjem. Uvedomil som si, že okolo mňa sú ľudia, ktorí sú na tom finančne ešte horšie než ja. A nie je to ich chyba. Nezlyhali, nie sú to žiadni luzri, pracujú, snažia sa, napriek tomu sa im nedostáva spravodlivej a primeranej mzdy. Toto nie je len morálny, ale najmä ekonomický problém. Vyššie mzdy sú totiž pre ekonomiku dôležité, pretože platí, že keď ľudia majú viac peňazí, podnikatelia majú viac zákazníkov a najímajú ďalších zamestnancov.
v roku 2014 si založil fun-page na fejsbúku. Dnes má takmer 15-tisíc fanúšikov. Jeden z tvojich článkov o mzdách mal takmer 400-tisícovú čítanosť a o tvoje dáta a grafy sa opierajú politici v diskusiách. Ohlas je veľký. Čo je cieľom?
Cieľom je urobiť neviditeľných ľudí viditeľnými. Prvou aktivitou nášho združenia bola kampaň Koniec nízkym mzdám. Nájdete ju na stránke www.KoniecNizkymMzdam.sk A v tom je vystihnutý aj náš cieľ. Na začiatku som otravoval niekoľkých politikov s tým, že na Slovensku máme nízke mzdy, ale nikoho to nezaujímalo. Tak som sa tým začal zaoberať sám. Začal som študovať, pátrať, porovnávať, dával si dokopy čísla. Pochopil som, že to nie je len môj pocit, že je to naozaj tak. Ľudia dostávajú vzhľadom na výkonnosť našej ekonomiky málo. Bez toho, aby sa tu o tom začalo otvorene hovoriť v médiách od rána do večera, sa s tým nedá pohnúť. Chceme v celej spoločnosti vytvoriť pocit, že takýto stav nie je v poriadku. Aj medzi zamestnancami, aj medzi zamestnávateľmi. Téma sa musí dostať do verejného priestoru. Chceme rozvíriť silnú, živú a serióznu debatu. Pretože u nás bolo doteraz národným športom v mediálnom priestore nízke mzdy obhajovať. Dva milióny pracujúcich ľudí akoby v tejto krajine neexistovali. Títo ľudia sa snažia, pracujú, tvoria to rastúce HDP, napriek tomu si 50 percent domácností nevie mesačne ušetriť ani 1 euro. Chceme otočiť povedomie spoločnosti, aby si aj ľudia uvedomili svoju hodnotu a začali si ceniť sami seba a to, čo vyprodukujú pre túto krajinu.
rozumiem, ale mnohí tvoji kritici, najmä z radov zamestnávateľov, argumentujú tým, že sa nemôžeme porovnávať s Rakúskom alebo Nemeckom a žiadať platy, aké sú tam.
Nikto nežiada platy, aké sú tam. My len žiadame, aby sa vyprodukovaný koláč rozdeľoval medzi zamestnancov a firmy tak, ako je to na Západe. Tam ide zamestnancom z toho, čo vyprodukuje firma, 60 percent a 40 percent si necháva firma. U nás je to naopak. Veď neporovnávajme sa Rakúskom. Porovnávajme sa so Slovinskom. Máme o dve percentá vyššiu produktivitu práce ako oni, len o 6 percent nižšie DHP, ale oproti nim máme len 70 percent mzdy. To som už započítal aj rozdielne ceny tovarov a služieb. Bez tohto započítania to vychádza ešte horšie. U nás je priemerná mzda 912 €, u nich 1 600 €. Lenže oni sa delia so svojimi zamestnancami presne naopak než my. Tam sa vyprodukuje nejaký koláč, 57 percent dostanú zamestnanci a 43 percent si nechá firma. Inými slovami, u nás je problém v tom, že naši zamestnávatelia sa nechcú spravodlivejšie deliť so svojimi zamestnancami. A to nehovorím o tom, že Slovinci majú menej odpracovaných hodín, menej robia v nedeľu, menej robia v noci, a majú vyššie daňovo-odvodové zaťaženie. Keď si prepočítate mzdy cez paritu kúpnej sily, pred nami sú všetky krajiny V4, ale aj Estónsko, spomínané Slovinsko a dokonca Chorvátsko, ktoré vstúpilo do EÚ nedávno. A pritom všetci majú nižšiu produktivitu práce.
kde je teda problém?
Problém nízkych miezd nie je v nedostatku peňazí na ne. Problém je v rozdelení medzi ziskovosť firiem a zamestnancov. Problém je v nespravodlivom rozdelení. Najzákladnejším ukazovateľom spravodlivosti je podiel miezd na HDP. Na západe je podiel miezd na HDP 50 percent, vo Švajčiarsku 60 percent a u nás je to len 39,1 percenta. Predbehlo nás aj Bulharsko.
ako sa však prepracovať k spravodlivejšiemu prerozdeleniu? Predsa je na samotných vedeniach firiem, ako si nastavia mzdovú politiku, a samozrejme, každý sa snaží maximalizovať svoj zisk.
Impulz musí v prvom rade vyjsť od samotných zamestnancov. Slováci sa musia naučiť novú poučku: „Zarábam tak, že si pýtam. Len pracovať nestačí.“ Bežne sa stáva, že na rovnakej pozícii pracujú dvaja zamestnanci, majú porovnateľné výsledky, ale rozdielne nastavený plat. Dôvod je jednoduchý. Jeden z nich si dokázal na začiatku dohodnúť vyššiu mzdu. V našej spoločnosti akoby viac oceňujeme schopnosť dohodnúť si vyšší plat, než schopnosť dobre pracovať, a považujeme to za normálne. Ok, môže byť, ale potom to tým ľuďom povedzme.
A s tým súvisí aj prvá téma, ktorú sme otvorili a osvojili si ju poslanci na čele s Mirom Beblavým, a tou je zverejňovanie miezd v pracovných inzerátoch. Mnohí zamestnanci si totiž často zo strachu, aby pracovné miesto dostali, pri úvodnom pohovore vypýtajú menej, ako by chceli alebo potrebovali, mnohokrát oveľa menej ako je firma ochotná na danú pozíciu minúť.
je to téma, ktorá momentálne rezonuje, prečo práve toto opatrenie? Ako vám to napadlo?
Keď som robil porovnania a prieskum miezd v Rakúsku, všimol som si, že pri každom inzeráte tam bolo vždy uvedený ponúkaný plat. Prekvapilo ma to, lebo u nás, naopak, na pracovných portáloch plat bežne nenájdete. Dokonca, aj keď zavoláte a spýtate sa, odpovede sa nedočkáte. Skôr vás takáto otázka diskvalifikuje. V Rakúsku je totiž zverejňovanie miezd povinné podľa zákona. Podmienky sú jasnejšie a aj uchádzač si vie urobiť predstavu. Ak musí vycestovať na pohovor, vie, čo môže očakávať. Navyše ten priestor na vyjednávanie tam naďalej zostáva. Týmto opatrením chceme presunúť konkurenciu zo strany zamestnancov – miesto dostane ten, kto si vypýta menej, na stranu firiem – kvalitného uchádzača získa firma, ktorá ponúkne viac.
zamestnávatelia však nesúhlasia a odmietajú, aby sa im štát staral do toho, ako ma vyzerať inzerát, ktorý si sami platia a že na väčšinu pozícií nie je jednoduché vôbec stanoviť a teda uviesť plat.
To sú výhovorky. Toto opatrenie má dotlačiť zamestnávateľov k férovejšiemu správaniu. Nepáči sa to v prvom rade zamestnávateľom, ktorí platia svojich ľudí napríklad minimálnou mzdou a ostatné im dávajú načierno. Nepáči sa to zamestnávateľom, ktorí sa boja, že ich vlastní zamestnanci zistia, že ich práca je hodná viac a budú žiadať zvýšenie platu. Lebo dnes je bežná prax, že na oddelení pracuje viac zamestnancov, a aj v prípade, že odvádzajú prácu s porovnateľnými výsledkami, ich platy sú rôzne. Nepáči sa to tým, ktorí sa obávajú konkurenčného boja, lebo možno budú musieť svojim ľuďom pridať, aby neodišli ku konkurencii. Lebo zamestnávatelia majú radi konkurenciu, ale iba vtedy, keď sa ich netýka. Toto opatrenie určite prinesie väčšiu informovanosť uchádzačov o zamestnanie, sprehľadní trh práce a najmä aj vďaka tomuto návrhu už nikdy nebude diskusia o mzdách rovnaká ako predtým.
mnohí zamestnanci však nemajú možnosť vyjednávať o svojich platoch, pretože tie sa riadia kolektívnou zmluvou, kde iniciatívu o jej vyjednávaní preberajú odbory. Ako sa ich dotkne vaše opatrenie?
Úplne rovnako. Aj tieto podniky budú musieť zverejňovať v inzerátoch nástupný plat. Inak, čo sa odborov týka, musím, žiaľ, konštatovať, že sú u nás značne zdecimované. A pritom sú to práve odbory, ktoré v histórii stoja za zlepšením pracovných podmienok zamestnancov. U nás sú odbory vnímané ako relikt socializmu. Ale je to naopak. Odbory sú kapitalistický výmysel. Na západe je preto tým zamestnancom lepšie, pretože tam v spoločnosti cítiť konštantný tlak na vyrovnávanie pozície zamestnancov voči kapitálu. My sme v stave, že ľudia sa budú musieť znovu naučiť, že zamestnanci sú odbory a odbory sú zamestnanci, a čo to znamená kolektívne vyjednávať. Štatistiky jasne ukazujú, že v podnikoch, kde majú zamestnanci vyjednanú kolektívnu zmluvu, sú mzdy priemerne o 18 percent vyššie.
čo plánujete ďalej?
Plánujeme ľuďom naďalej vysvetľovať, že majú svoju hodnotu a svoju cenu. Máme ďalšie nápady a opatrenia, ako bojovať proti nízkym mzdám. Plánujeme ich ponúkať politikom, a je nám úplne jedno, či sú z opozície, alebo koalície. My prosto potrebujeme nízke mzdy vyriešiť, pretože nízke mzdy narúšajú celú spoločnosť. Ľudia nemajú dosť peňazí a malí slovenskí podnikatelia tým pádom nemajú dosť zákazníkov. Nízke mzdy v súčasnosti znamenajú nízke dôchodky v budúcnosti. Čiže okrem chudobných pracujúcich máme a budeme mať chudobných dôchodcov. Nehovoriac o tom, že takéto mzdy nám trhajú rodiny, vyháňajú manželov od manželiek, matky od detí a o tom, že nám mladí húfne odchádzajú so zahraničia ani netreba hovoriť.
Autorka je študentka mediálnej školy .týždňa.