šesť urgentných príjmov pre dospelých a štyri pre deti chce minister zdravotníctva Tomáš Drucker vybudovať na Slovensku podľa správy, ktorá minulý týždeň vyšla v denníku SME. Majú slúžiť na poskytovanie neodkladnej zdravotnej starostlivosti a podobať sa tak trochu na tie zo seriálu Dr. House. Výkonný riaditeľ Health Policy Institute Tomáš Szalay pre .týždeň hovorí, že tento krok bol potrebný, lebo prechod medzi prednemocničnou a nemocničnou starostlivosťou doteraz zlyhával: „Na Západe je urgentný príjem výstavnou skriňou nemocníc. U nás doteraz neboli urgenty financované dobrým mechanizmom. Zmena, urobená ministerstvom zdravotníctva, by mala viesť k tomu, aby sa znížilo množstvo odvrátiteľných úmrtí.“
Ekonóm Marcel Klimek, ktorý ako odborník opozície sedí v Dozornej rade Všeobecnej zdravotnej poisťovne, hovorí, že nemá proti urgentným príjmom námietky, no sám by radšej videl zásadnejšie zmeny vo fungovaní zdravotníctva. Svoju predstavu nedávno spísal v publikácii Chorobopis a liečba slovenského zdravotníctva s podtitulom „Desatoro pre kvalitnú bezplatnú zdravotnú starostlivosť“. Nejde o prvý reformný náčrt tohto autora. Klimekovi v roku 2014 vyšla publikácia s názvom Nemecký štandard pre Slovensko, v ktorom navrhoval systém špeciálnych ekonomických zón a o rok neskôr návrh reformy poľnohospodárstva s názvom Potravinová miliarda. Jeho nová publikácia o zdravotníctve si získala uznanlivé slová aj od predsedu Lekárskeho odborového združenia Petra Visolajského či predsedníčky Odborového združenia sestier a pôrodných asistentiek Moniky Kaveckej. Ako teda slovenské zdravotníctvo a jeho perspektívy vidí Marcel Klimek?
dožime v zdraví
Kvalita zdravotníctva medzi štátmi sa dá najlepšie porovnať zrejme cez štyri indikátory. Sú nimi: dožitie, dožitie v zdraví, odvrátiteľná úmrtnosť a dojčenská úmrtnosť. Na Slovensku sa vek dožitia zvýšil zo 71,2 roka v roku 1990 na takmer 77 rokov v roku 2014. Keď to porovnáme s Rakúskom, Českom, Poľskom a Nemeckom, každá z týchto krajín má dnes o niečo vyšší vek dožitia, no zároveň každá dosiahla v rokoch 1990 až 2014 väčší pokrok v jeho predlžovaní ako Slovensko.
Prirodzene, dôležitá je aj kvalita života. Je rozdiel dožiť sa vysokého veku v zdraví alebo byť obmedzovaný rôznymi chronickými ochoreniami. Slováci sa v zdraví dožívajú 55 rokov, kým Česi takmer o desať rokov dlhšie. Oproti Česku máme tiež vyššiu dojčenskú úmrtnosť. Odvrátiteľných úmrtí máme takmer dvojnásobok oproti nášmu západnému susedovi. Inak povedané, na 100-tisíc obyvateľov pripadalo v roku 2013 na Slovensku 237 ľudí, ktorí umreli, no nemuseli by, ak by dostali včasnú a efektívnu zdravotnú starostlivosť. Priemer Európskej únie je pritom 120 odvrátiteľných úmrtí na 100-tisíc obyvateľov. V EÚ sú za nami v tomto ukazovateli len Maďarsko, Bulharsko, Rumunsko, Litva a Lotyšsko.
Pritom sa nedá povedať, že by v zdravotníctve peniaze neboli. V roku 2015 sa v tomto rezorte otočilo 5,6 miliardy eur, z toho tri štvrtiny tvorili prostriedky zo zdravotného poistenia. Marcel Klimek upozorňuje, že napriek zväčšujúcemu sa objemu prostriedkov klesá počet zdravotníckeho personálu najmä pre odchod zdravotných sestier. Mnohí absolventi lekárskych fakúlt idú priamo do zahraničia, a tak sa medzi slovenskými doktormi 45 percent nachádza vo veku nad 50 rokov.
„V západnej Európe vybavia všeobecní alebo rodinní lekári osemdesiat percent všetkých prípadov.“
Naše zdravotníctvo teda zjavne neprekvitá. Klimek vidí príčiny v rezignácii vlády a štátu na rolu regulátora a správcu. Výsledkom je arbitrárna cenotvorba, keď rozdiely v cenách medzi porovnateľnými výkonmi dosahujú aj 80 percent, a alokačná neefektívnosť. Inými slovami, v štátnej časti zdravotníctva prostriedky chýbajú, kým v tej súkromnej niektoré firmy dosahujú bezprecedentné zisky.
desatoro riešení
Ako túto situáciu riešiť? Marcel Klimek ponúka štyri „rýchle“ riešenia, ktoré by sa podľa jeho názoru dali realizovať už v priebehu šiestich mesiacov a potom šesť strategických dlhodobých riešení. Prvý návrh sa týka zníženia nadmerne vysokých výdavkov na lieky. V štátoch OECD tvoria priemerne 20 percent z výdavkov na zdravotníctvo, u nás 35 percent. Veľa totiž nakupujeme originálne lieky namiesto lacnejších, no rovnako účinných, generických. Klimek teda navrhuje predpisovanie liekov nahradiť predpisovaním účinnej látky, s tým, že úhrada by bola naviazaná na najlacnejší liek. Sľubuje si od toho úsporu asi 300 miliónov eur ročne.
Ekonóm chce tiež zaviesť systém bonusov (akýchsi zliav či vratiek) zo zdravotného poistenia. Inak povedané, ak by ľudia absolvovali všetky základné i špecifické zdravotné prehliadky, dostali by pár eur zo svojich odvodov pri ročnom zúčtovaní naspäť. V zdravotníctve by to ušetrilo peniaze a zrejme by sa to prejavilo aj na zdravšej populácii, lebo ochorenia by boli zachytávané včas, ešte v ich počiatočných štádiách, keď sú jednoduchšie liečiteľné.
Komplikovanejší je Klimekov návrh, ktorý má motivovať zdravotné poisťovne, aby nakupovali nielen najlacnejšiu, ale aj najlepšiu zdravotnú starostlivosť pre svojich poistencov. Navrhuje podobné riešenie ako pri dôchodkových správcovských spoločnostiach: Majetok zdravotnej poisťovne má byť oddelený od zdrojov verejného zdravotného poistenia, pričom poisťovňa by mohla inkasovať iba poplatok za jeho správu. Inak povedané, 96 percent zdrojov z poistenia by išlo na zdravotnú starostlivosť a zvyšné 4 percentá by mohli použiť na svoju administratívu a keby ušetrili, nech z nich vytvárajú zisk.
No Tomáš Szalay z HPI má pochybnosti, či by to motiváciu zdravotných poisťovní naozaj zmenilo: „Videli sme aj na DSS-kách, že pokiaľ majú odmenu istú, motivácia dosahovať čo najlepšie zhodnotenie peňazí sporiteľov nemusí nutne nastať.“ Efekt by napokon závisel od detailov realizácie.
„Ak by ľudia absolvovali všetky základné i špecifické zdravotné prehliadky, dostali by pár eur zo svojich odvodov pri ročnom zúčtovaní naspäť.“
Zreálnenie cien predražených výkonov si Klimek sľubuje od pravidelnej aktualizácie bodovníka, teda akéhosi cenníka zdravotných výkonov, ktorá napríklad v Nemecku prebieha na štvrťročnej báze. Cenotvorba v zdravotníctve sa má diať cestou štruktúrovaného kolektívneho vyjednávania, obdobne ako v Nemecku alebo v Kanade. Práve tu zrejme Klimek filozoficky narazí na liberálnejšie orientovaných ekonómov. Vinou faktorov ako informačná asymetria (váš lekár o vašej chorobe vie viac ako vy) alebo odkázanosť (pri zranení alebo ochorení by ste zaplatili aj prehnanú cenu, len aby zmizla vaša bolesť) by podľa Klimeka mali byť trhové prvky v zdravotníctve vyvážené silnou regulačnou rolou štátu. Aj v tejto oblasti teda dáva prednosť nemeckému štandardu - či presnejšie nemeckému prístupu k systému zdravotníctva. Naopak, liberálnejší ekonómovia by radi viac stavili na konkurenciu medzi rôznymi aktérmi v zdravotníctve.
V každom prípade, podľa Klimeka by vyššie uvedené zmeny ušetrili prostriedky pre dlhodobejšie zmeny. Väčší dôraz by sa podľa jeho názoru mal klásť opäť na všeobecných lekárov namiesto špecialistov. V západnej Európe vybavia všeobecní alebo rodinní lekári 80 percent všetkých prípadov bez nutnosti zapojenia špecialistu. Ekonóm sa prihovára aj za zvýšenie platov zdravotných sestier. Argumentuje štúdiou, podľa ktorej menej pacientov na jednu sestru vedie k menšiemu počtu úmrtí. Dôležité je tiež investovať do obnovy nemocníc. Len riešenie havarijných stavov by si zrejme vyžadovalo asi 100-miliónov eur ročne. Pri výdavkoch majú nemocnice šetriť zavedením permanentného výdavkového benchmarkingu a controllingu. Inak povedané, ak dodávateľ ponúkne súkromnej nemocnici lepšiu cenu, mal by ju ponúknuť aj štátnej...
Marcel Klimek od navrhovaných zmien očakáva nielen finančne stabilnejšie zdravotníctvo, ale aj zlepšenia v oných ukazovateľoch, spomenutých na začiatku. Teda, aby sme žili dlhšie a zostali do vyššieho veku zdraví.