„Neocons“ mali pravdu v tom, že medzinárodná bezpečnosť a poriadok vo svete kriticky závisia od povahy politických režimov, ktoré ho obývajú. Cynickí zahraničnopolitickí realisti aj naivní liberálni multilateralisti sa mýlia, keď vidia štáty ako jednoliatych aktérov, vedených rovnakými motiváciami (napríklad maximalizovaním moci). V skutočnosti sa myslenie tvorcov zahraničnej politiky v rôznych režimoch dramaticky líši. Dohody a spolupráca medzi liberálnymi demokraciami sú čosi celkom iné než snaha dospieť k tolerovateľnému spolužitiu s vládami v Teheráne či Pchjongjangu.
Obamova zahraničná politika bola vedená predstavou, že ak si rozumní ľudia sadnú za rokovací stôl, musia byť schopní nájsť riešenia prijateľné pre všetkých. Medzi „rozumnými ľuďmi“ z rôznych politických režimov však existuje obrovská asymetria. Zahraničnopolické rozhodnutia demokraticky zvolených politikov sú predmetom domácej diskusie a kritiky. Veľké záväzky zvyčajne odrážajú širší spoločenský konsenzus a nemenia sa zo dňa na deň. Autokrati však urobia čokoľvek, čo posilní ich moc, a to bez akejkoľvek domácej kontroly. Hodnota ich sľubov demokratickému zahraničiu je tak podstatne nižšia.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.