o udalostiach, nasledujúcich krátko po okupácii, sa už popísalo veľa, takže o nich len stručne. Ešte v noci z 20. na 21. augusta zasadlo Predsedníctvo Ústredného výboru KSČ a odsúhlasilo vyhlásenie, ktoré odsúdilo operáciu piatich „spriatelených“ armád ako akt, ktorý „protirečí nielen všetkým zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi, ale aj základným normám medzinárodného práva“. Nasledovala Dubčekova internácia na Zakarpatskej Ukrajine a jeho prevoz do Moskvy, kde spolu s inými predstaviteľmi strany a štátu podpísal, i keď s výhradami a obavami, moskovský protokol. Jedna z prvých vecí, ktorú museli urobiť, bolo inštruovať ministra zahraničných vecí Jiřího Hájka, aby požiadal o odvolanie československej sťažnosti z rokovania Bezpečnostnej rady OSN. Funkciu prvého tajomníka ÚV KSČ vykonával ešte sedem a pol mesiaca, ale už za celkom iných okolností ako pred augustom. Žiaľ, tým, že nerezignoval (a nielen on), začal svojou autoritou prikrývať politiku, ktorá sa rozchádzala s jeho názormi. Po auguste si nevytvoril žiadnu koncepciu ďalšieho postupu, ani si nevytvoril nejaké mantinely, kam ešte môže ustupovať a čo ešte brániť. 

.september

„Obdobie, ktoré sa začalo koncom augusta, sa stalo všeobecne známe ako éra normalizácie. Málokto z tých, čo sa na toto obdobie pamätajú, môžu naň spomínať bez odporu a trpkej irónie,“ píše Dubček vo svojich pamätiach Nádej zomiera posledná. Bolo jasné, že v situácii, keď „Sovieti s arogantnou sebaistotou tvrdili, že čas je na ich strane“, už žiadne rozšírenie demokratických reforiem neprichádza do úvahy. Jediné, o čo sa mohli reformní komunisti v čele s Dubčekom pokúsiť, bolo zachrániť aspoň časť predaugustových reforiem a zabrániť väčšiemu zlu. Ako napísal: „Aspoň z mojej strany a zo strany mojich spojencov to bol organizovaný ústup, kde sme ani piaď územia nevydali bez vykalkulovaného odporu. Až do apríla 1969, keď bol Husák uvedený do funkcie nového prvého tajomníka strany, nebolo čistiek, zatknutí a ani perzekúcií.“  Ešte v polovici septembra vystúpil Dubček v televízii s prejavom, kde hovoril o akomsi obmedzenom variante reforiem. Jeho chybou však bolo, že ešte pred vystúpením si tento prejav vyžiadal prezident Ludvík Svoboda, ktorý spolu s Husákom Dubčekovi prejav zoškrtali, proti čomu sa prvý tajomník nepostavil. 

„Usiloval som sa blokovať jeho zvolenie, ako som len mohol, na zasadnutí predsedníctva 12. apríla som navrhol za svojho nástupcu Černíka.“

.október

Ešte začiatkom októbra sa veľká časť československých predstaviteľov snažila ako-tak presadzovať štyri základné stanoviská: inváziu a okupáciu nepovažovala za legitímnu, odmietala, že by v Československu prebiehala „kontrarevolúcia“, neakceptovala kritiku československej odpovede na tzv. varšavský list a trvala na Akčnom programe KSČ z apríla 1968. Sovietski vodcovia na to nereflektovali. Naopak, nemienili stiahnuť vojská a donútili našich predstaviteľov podpísať  dohodu o „dočasnom“ pobyte sovietskych vojsk na území ČSSR. Dubčeka, ktorý nemal žiadnu vládnu funkciu, z toho vynechali. Dňa 14. októbra 1968 sovietsky premiér Alexej Kosygin prikázal československému premiérovi Oldřichovi Černíkovi, aby prišiel do Moskvy, kde mu povedali, že „zmluva“ o pobyte sovietskych vojsk v našej republike sa má podpísať do dvoch dní. Sovieti z toho urobili striktne vládnu záležitosť, ale nakoniec za ňu hlasoval aj Alexander Dubček, ktorý okrem najvyššej straníckej funkcie vykonával aj mandát poslanca. Napísal o tom okrem iného: „Tak ako väčšina poslancov sme spolu so Smrkovským hlasovali za – z taktických dôvodov. Vedel som, že veľa ľudí v celej republike bolo ohromených naším hlasovaním, aj keď chápali brutálne vydieranie, ktoré nás k tomu prinútilo. Osobne som považoval naše hlasovanie za spôsob, ako sa vyhnúť znovuokupovaniu našich miest  a nevyhnutnému vzplanutiu pobúrenia, ktoré by nasledovalo. A keďže zmluva definovala okupáciu ako dočasnú a došlo k nej za nelegálnych podmienok, nepokladal som ju ani za platnú...“ 

„Ledva sa Husák posadil, začal na mňa kričať, že budem zodpovedný za ďalšie straty na životoch, ak nebude návrh zákonného opatrenia schválený a publikovaný... V tomto bode som to unavený a rezignovaný vzdal.“

.apríl

Ešte na jeseň 1968 Dubček prepadol ilúzii, že prvými normalizačnými rokmi sa mu podarilo získať dôveru Moskvy. Keď sa naňho obrátil Zdeněk Mlynář, že by bolo dobré, keby odstúpil, aby sa na jeho miesto dostal Oldřich Černík a aby sa tak zabránilo nástupu horších, Dubček nereagoval. Zostával síce na čele strany, ale počas zimy bol postupne odstavený od rozhodujúcich mocenských pák. V novembri bolo zriadené Byro pre riadenie straníckej práce, do čela ktorého sa postavil Lubomír Štrougal a vo februári bolo z Dubčekovej kompetencie vyňaté politickoorganizačné oddelenie ústredného výboru, ktoré riadilo stranícky aparát. Na jar už reálna moc patrila trom ľuďom: Štrougalovi, predsedovi vlády Černíkovi, a šéfovi KSS Gustávovi Husákovi. „Nechcem odísť z politiky, len si musím nejaký čas odpočinúť,“ – tak by sa v skratke dala zhrnúť pozícia Alexandra Dubčeka na začiatku apríla 1969, teda v čase, keď už predsedníctvo ÚV KSČ uvažovalo o Gustávovi Husákovi, ktorý mal Dubčeka vo funkcii nahradiť.Nakoniec však 12. apríla predsa len oznámil svoju rezignáciu. „Bol som, samozrejme, veľmi znepokojený pri pomyslení, že by mal Husák nastúpiť na moje miesto. Usiloval som sa blokovať jeho zvolenie, ako som len mohol, na zasadnutí predsedníctva 12. apríla som navrhol za svojho nástupcu Černíka. Černík však odmietol čo aj len uvažovať o tejto funkcii, a tak ostal Husák jediným kandidátom,“ napísal Dubček v pamätiach. „Na nasledujúcom zasadnutím predsedníctva 17. apríla ma zahnali do kúta. Nemal som inú možnosť, ako akceptovať Husáka ako svojho nástupcu. Z 19 prítomných získal všetky hlasy okrem môjho a ešte jedného.“ 

"Mojou veľkou chybou, ktorá ma potom ťažila celý život, bolo, že som zákonné opatrenie napokon podpísal."

.august

Po odstúpení z funkcie bol Dubček zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia, v ktorom bola podľa jeho slov „depresívna a rezignovaná nálada.“ Je smutné, že sa z jeho pôsobenia na tomto poste zachovala najmä informácia, že v auguste 1969 podpísal  tzv. obuškový zákon, obmedzujúci občianske práva. Na základe zákona, ktorý platil až do roku 1989, mohla byť za účasť na nepovolenej demonštrácii, poburovanie, hanobenie republiky a jej predstaviteľov udelená pokuta či väzenie. Podľa iného paragrafu mohol zamestnávateľ „narušiteľa socialistického spoločenského poriadku“ prepustiť zo zamestnania. Dubček na to nespomínal rád. Tvrdil, že Husák mal všetko pripravené ešte predtým, ako sa 21. augusta 1969 uskutočnilo niekoľko protisovietskych demonštrácií. O deň neskôr dostal Dubček príkaz prísť do Prahy a dať návrh schváliť Predsedníctvu Federálneho zhromaždenia. Na tie chvíle, strávené v parlamente, spomínal: „Ledva sa Husák posadil, začal na mňa kričať, že budem zodpovedný za ďalšie straty na životoch, ak nebude návrh zákonného opatrenia schválený a publikovaný... V tomto bode som to unavený a rezignovaný vzdal. Ale za zákonné opatrenie som nehlasoval. Jednoducho som predsedal aktu jeho schválenia... Mojou veľkou chybou, ktorá ma potom ťažila celý život, bolo, že som zákonné opatrenie napokon podpísal.“ Pavel Tigrid v článku Revanšisté, k moci! z roku 1970 opísal ešte jednu, podobne smutnú bodku za nešťastným rokom 1968/1969: „Pri banskobystrických oslavách dvadsiateho piateho výročia SNP bolo veľa slávy a veľa rečí bez toho, že by jediný z rečníkov vyslovil meno bratov Dubčekovcov, z ktorých jeden v tomto boji položil život, druhý bol zranený a stál teraz v rade prominentov trochu mimo, trochu ako na hanbe, s tým typicky dubčekovským melancholickým výrazom v tvári... Ale za to len jemu patrili pohľady stotisícového davu, tak ako mu patrili nespočetné stisky rúk, ktorých sa Sašovi dostalo počas krátkej cesty autom (hneď po oslavách) v rôznych častiach krajiny. Sme s vami, Saša, súdruh, súdruh prvý tajomník, teraz ako vtedy, hovorili mu ľudia a tí, čo mu nehovorili nič, ho potľapkávali po ramenách a ženy mali v očiach slzy. Bolo to ozaj skoro, ale len skoro, ako vtedy...“

Článok bol  publikovaný v čísle  34/2009.