diplomacia nie je najhoršie fungujúci sektor. Ak ide o to, zorganizovať prakticky akékoľvek medzinárodné podujatie, Slovensko si neurobí hanbu. A aj napriek periodickým excesom koaličných politikov udržal minister Lajčák aspoň v základných parametroch európske a atlantické ukotvenie Slovenska, takže každému, kto o našom regióne niečo vie, je jasný rozdiel medzi Slovenskom a „diplomaciou“ takého Pétera Szijjártóa, ktorý si proti sebe dokázal pohnevať už aj amerických Republikánov.
Naša latka však musí byť vyššie. Slovensko má vďaka svojej historickej skúsenosti a členstvu v EÚ, NATO i eurozóne výborný potenciál, musí však vyriešiť dva dlhodobé problémy. Po prvé, naše ukotvenie na Západe je v teórii jednoznačné, ale v praxi krehké. Čiastočne je to preto, lebo šéf rezortu zahraničia sa tradične vníma ako nadstranícky odborník, ktorému tak chýba politické krytie, aby dokázal vykázať trolov vo vlastnej koalícii.
„Nepotrebujeme nutne viac diplomatov, potrebujeme ich však v tých miestach a v tých tematických oblastiach, kde prinášajú najväčšiu hodnotu.“
Súbežne sa v rezorte skrývajú organizačné patológie, ktoré našu diplomaciu oslabujú. Do očí bijúce sú platové rozdiely medzi pôsobením na diplomatických misiách v zahraničí a v Bratislave. Tie vytvárajú motiváciu vycestovať čo najčastejšie a za každú cenu. Znižuje sa tým schopnosť ministerstva budovať trvácne kapacity pre analytickú a strategickú prácu doma.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.