pre mladých ľudí v tínedžerskom veku patríme my všetci ostatní, ktorí máme viac než 25 rokov, do jednej skupiny – do skupiny starých. Skupina je z ich pohľadu vcelku homogénna a veľmi sa v nej nerobí rozdiel, napríklad, medzi štyridsiatnikmi a šesťdesiatnikmi. A my, jej príslušníci, sme väčšinou úplne nezaujímavé objekty. Subjektmi sa stávame na krátke okamihy, keď sme zdrojom udržiavania životnej úrovne (rodičia, starí rodičia, strýkovia a tety) alebo zdrojom vedomostí (učitelia). Jedinú výnimku azda tvoria vzory z oblasti šoubiznisu (častejšie) alebo športu (zriedkavejšie), keď sa na vyšší vek až tak nehľadí. 

Postupom času táto skupina dospieva, z tínedžerov sa stávajú mladí ľudia a vrstva „starých“, stále nezaujímavých, sa postupne posúva k čoraz vyšším ročníkom. Keď sa z dospievania stáva starnutie, kategória „starých“ sa ešte chvíľu posúva, ale zrazu, celkom nebadane, nastane čas, keď sa už nemá kam posunúť. A my sa ocitáme v nej. Väčšina z nás to skôr či neskôr akceptuje, hoci to viacerým trvá o čosi dlhšie. Zároveň nastáva jedna veľká zmena.

Kým pre tých „zvonku“ je to stále jedna homogénna skupina, „insideri“ v nej začínajú vnímať rozdiely a rozlišovať viaceré podskupiny. A tie sú takmer úplne nezávislé od veku. Skôr sa delia na základe športových či kultúrnych aktivít jej členov, obľube toho či onoho alkoholického nápoja, na základe vlastníctva záhrady, psa, mačky či akváriových rybičiek, a v neposlednom rade aj podľa diét a lekárskych diagnóz. Veľká časť príslušníkov tejto vekovej kategórie však rozhodne nesúhlasí so skupinovým zaradením medzi ohrozené druhy, ktorým treba z celej sily pomáhať.

stereotypy o nevládnosti

Vyšší vek – pre potreby tohto zamyslenia si za jeho začiatok zvoľme asi tak 65 rokov – je v povedomí tých zvonku spojený s viacerými postojovými stereotypmi. 

 Prvým z nich je výrazná strata fyzických schopností. Podľa tohto stereotypu starí ľudia už len tak posedávajú, sem-tam niečo urobia, ale okrem nákupov a občasnej práce v záhradke toho až tak veľa nezvládnu. Je to myšlienkový pozostatok z minulosti, keď ľudia celý život tvrdo pracovali a v staršom veku im už skutočne ubúdali sily. Časy sa však za posledných 50 rokov zmenili, máme podstatne menej namáhavej práce a podstatne viac voľného času. Ten do veľkej miery venujeme svojim koníčkom, vďaka ktorým je náš biologický vek často hlboko pod vekom udávaným v občianskom preukaze. Platí to nielen v športe, hoci tam je to asi najviac viditeľné. Na športových podujatiach veteránov neustále pribúdajú ďalšie a ďalšie vekové kategórie. Dnes sa už registrujú výsledky a rekordy dokonca aj vo vekovej kategórii nad 100 rokov. Len pre zaujímavosť, najlepší svetový výkon v maratóne medzi mužmi nad 65 rokov je 2 hodiny a 42 minút a medzi rovnako starými ženami 3 hodiny a 13 minút. Tu o strate fyzických schopností veľmi hovoriť nemôžeme.

 Druhým stereotypom je životná prázdnota starých ľudí. Tento stereotyp súvisí s predstavou, že po skončení aktívneho zamestnania a odchode do dôchodku vznikne vákuum, ktoré nedokážu zaplniť. Všetci dôchodcovia tak trávia svoj život bez výrazného životného cieľa, azda tak s výnimkou starostlivosti o vnúčatá. Je pravda – a potvrdzujú to aj skúsenosti psychológov a psychiatrov –, že odchod do dôchodku je jeden z najťažších životných krokov. Vo väčšine prípadov sa však človek na novú situáciu dokáže adaptovať. Naopak, často práve voľný čas po odchode zo zamestnania umožňuje venovať sa tomu, čo nás baví. Keby to tak nebolo, tak by rozhodne väčšina návštevníkov a návštevníčok koncertov vážnej hudby a operných predstavení nebola z radov dôchodcov.

PAUL M. R. MAEYAERT/AKG/PROFIMEDIAGuillaume Séraphin van Strydonck: Starec a traja mladíci, 1887. Predstavy o starobe určujú i konvenčné stereotypy.

 Tretím stereotypom, s ktorým je vyšší vek spojený, je chatrné zdravie spojené s vysokou chorobnosťou starých ľudí. A to všetkých bez rozdielu. Opäť, nikto nemôže tvrdiť, že s vekom nepribúda lekárskych diagnóz. Ony skutočne pribúdajú. No veľká časť seniorov je rozhodne zdravšia než mnohí štyridsiatnici s nadváhou, zvýšenou hladinou cholesterolu a s tým spojenými zdravotnými problémami.

 Štvrtým stereotypom je znížená schopnosť starších ľudí ako skupiny sa o seba postarať. Z toho vyplýva potreba intenzívnej starostlivosti, a to buď zo strany mladších príbuzných, alebo na to zameraných inštitúcií. Opäť, čím vyšší vek starších ľudí, tým je táto skutočnosť pravdivejšia. No jednoznačnému a globálnemu posudzovaniu rozhodne odporuje napríklad množstvo áut zaparkovaných v dnešných dňoch pred supermarketmi a hypermarketmi v čase vyhradenom na seniorské nákupy. 

s vekom to súvisí aj nesúvisí

Pre tieto postojové stereotypy sa koncom 60. rokov minulého storočia zaviedol pojem ageizmus (z anglického ageism). Možno sa to na prvý pohľad nezdá, no je to termín z podobného súdka ako sexizmus či rasizmus. Vo všetkých troch prípadoch ide o stereotypné posudzovanie skupiny ľudí na základe niektorej z ich spoločných čŕt či vlastností. V prípade sexizmu je to pohlavie, v prípade rasizmu zase fyzický vzhľad. No a v prípade ageizmu ide to stereotypné posudzovanie starších ľudí len na základe ich vyššieho veku. Väčšina ľudí si toto hodnotenie podvedome a bez zlého úmyslu nesie veľkú časť svojho života, neuvedomujúc si jeho nesprávnosť. Tú si začíname uvedomovať až vtedy, keď sa sami stávame jeho objektmi či obeťami. Ageizmus má totiž v porovnaní s dvoma predchádzajúcimi -izmami jednu odlišnosť. Zmena pohlavia je dosť výnimočná a len málo mužov a žien sa ocitne v koži toho opačného. Rovnako tak zmena farby pokožky nie je každodenným zjavom. Starými sa však skôr či neskôr staneme takmer všetci. A takmer všetci skôr či neskôr zažijeme postojové stereotypy opísané v predchádzajúcej časti. 

 Nikto nemôže a ani nechce tvrdiť, že všetci seniori sú zdraví ľudia, ktorí trávia svoje dni behaním maratónov a večery návštevami kultúrnych podujatí. To je, samozrejme, od pravdy ďaleko. Veľké percento z nich skutočne potrebuje zvýšenú starostlivosť a ochranu, vrátane tej, ktorú im poskytla spoločnosť v poslednom čase. No rovnako ďaleko od pravdy sú aj spomenuté stereotypy.

Predlžovanie ľudského života nie je spojené len so stúpajúcom výskytom Alzheimerovej demencie, ako sa často zjednodušene prezentuje. Je spojené aj so znižovaním biologického veku. Podľa viacerých odborníkov je biologický vek mnohých dnešných šesťdesiatnikov nižší o desať až pätnásť rokov v porovnaní s rovnako starými ľuďmi žijúcimi o niekoľko generácií dozadu. Skrátka, tak ako sa zmenil pohľad na rozdiely a podobnosti v rámci rasových odlišností a tak, ako sa zmenil pohľad na práva, povinnosti a úlohy obidvoch pohlaví, je potrebné zbaviť sa aj zaužívaných predsudkov v pohľade na starších ľudí.

Čím viac sa bude vek predlžovať, tým viac bude aj aktívnych seniorov. Takých, ktorí sa rozhodne nebudú správať podľa ageistických stereotypov.

Autor je spolupracovník .týždňa.