v roku 1971 prezident Nixon vo svojom nedeľnom príhovore oznámil koniec naviazania doláru na zlato a tým de facto ukončenie Brettonwoodskeho systému, ktorý definoval globálne financie od konca druhej svetovej vojny. Systém definitívne zanikol až v roku 1973 rozvojom voľných výmenných kurzov, ale koniec naviazanosti dolára na zlato bol preň rozhodujúcou ranou. Bol to zároveň posledný z veľkých šokov (dočasné opustenie zlatého štandardu v auguste 1914, opustenie zlatého štandardu Veľkou Britániou v roku 1931 a USA v roku 1933) pre „klasický“ monetárny systém so zakotvenou úlohou zlata. Zrodil sa nový systém, ktorý s istými úpravami funguje vo svete dodnes.
korene Brettonwoodu
Hospodárska kríza v medzivojnovom období priniesla veľkú diskusiu o fungovaní a úlohách monetárneho systému. Ako zásadnú chybu mnohí ekonómovia vnímali monetárne kroky niektorých vlád, napríklad povojnový návrat britskej libry k predvojnovej parite voči doláru. John Maynard Keynes, jeden z najvýznamnejších ekonómov medzivojnového a vojnového obdobia, za tento krok ministra financií Winstona Churchilla (ten mal prsty hádam vo všetkom, čo sa za 50 rokov na Ostrovoch stalo!) tvrdo kritizoval. Keynes bol líder nemalej skupiny ekonómov, ktorí vytrvalo varovali pred defláciou a „jastrabím“ prístupom centrálnych bánk (najmä FED-u) a pripisovali jej hlavnú zásluhu na rozvoji medzivojnovej hospodárskej krízy.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.