poslednú vyše dekádu sme boli zvyknutí, že úroky boli na nule, centrálne banky ekonomike pomáhali kvantitatívnym uvoľňovaním, ľudovo známym aj ako tlačením peňazí, a inflácia prakticky neexistovala. Ekonómovia hovorili o „novom normále“, teda nekonečné tlačenie peňazí a záporné sadzby nedokázali priniesť želaný rast cien. Po nečakanom údere pandémie spred dvoch rokoch centrálne banky v boji proti anemickej inflácii ešte pritvrdili.

Nasledovali ďalšie kolá kvantitatívnych uvoľňovaní, monetárne schémy, ktoré mali za cieľ zatlačiť reálne sadzby ešte nižšie, a to všetko podporovala expanzívna fiškálna politika vlád prostredníctvom masívnych rozpočtových deficitov a míňania. Keď sa hospodárstvo dostalo z najhoršieho prepadu, konečne sme uvideli aj infláciu. Z túžobne očakávanej dvojpercentnej hranice centrálnych bankárov sa ale rýchlo stala nočná mora.