„Áno“ Erdoganovi, „Nie“ demokracii. Takto vyzeralo turecké referendum, ktoré zmení históriu

V Istanbule, v meste, ktoré má sto mien, bolo atmosféru polarizovanej spoločnosti cítiť viac ako kdekoľvek inde. „Istanbul je Turecko v malom,“ hovoria nám miestni. Sú tu zastúpené všetky menšiny, vierovyznania a demografické skupiny. Vzduchom sa nesú agitačné piesne s tradičnými blízkovýchodnými melódiami a skandovanie. Kampaň v uliciach a na hlavných námestiach trvala viac ako dva mesiace.

Podobizeň prezidenta sa nad mestom objavuje ako prízrak na každom kroku. „,Áno‘ za znovuzrodené Turecko,“ znie jeden z hlavných motívov Erdoganovej kampane. „Čo konkrétne má byť znovuzrodené?“ pýtame sa okoloidúcich. „Chceme byť opäť na vrchole a pri sile,“ odpovedajú.

Ľudia kričia, mávajú zástavami a z reproduktorov hučí pieseň, ktorej text je zložený len z troch opakujúcich sa slov: „Recep Tayyip Erdogan“. Nepočuť vlastného slova. Po pár krokoch sa ocitnete v opozičnom tábore. Na vlajkách a plagátoch už nie je „Evet“, hudobnú kulisu vystriedal refrén: „Hayir, hayir, hayir!“.

V Istanbule prichádza k hádkam na ulici. Ocitáme sa v prvej línii sporu islamského konzervativizmu a sekulárneho liberalizmu. Aj o tom je táto historická voľba. „Keď boli pri moci kemalisti, ženy boli diskriminované len za to, že chodili zahalené,“ hovorí žena so šatkou. „Kde ste boli, keď tu zaútočili na dievča v šortkách?“ kontruje okoloidúca s odznakom Hayir.

Plagáty, slogany, letáky, vlajky, transparenty a nálepky. Bežný život sa ani na okamih nespomalil. Myšlienke na blížiaci sa termín referenda však nemožno ujsť. V sobotu ráno, deň pred otvorením volebných miestností, je situácia nerozhodná. Ako to dopadne? Odpoveďou je nám len strohé „Fifty fifty“.

Nedeľná atmosféra vo volebných miestnostiach pripomína ticho pred búrkou. Na chodbách a v triedach strednej školy v Ankare visia desiatky portrétov otca moderného Turecka – Mustafu Kemala Atatürka. Práve jeho odkaz si, paradoxne, privlastnili obe proti sebe stojace kampane. Kým prívrženci Hayir odkazujú na jeho sekularizmus a vieru v demokraciu, prívrženci Evet chcú silného vodcu, ktorý ich vyvedie z ťažkých časov.

O piatej popoludní sa volebné miestnosti uzavreli, je odvolené. Sedíme v malej kaviarni v širšom centre hlavného mesta. Hostia spolu s majiteľom hľadia na televíznu obrazovku. Životodarný čaj a turecká káva chladnú. Prvé hlasy sú spočítané. Malé obce volili v prevažnej miere Evet. Keď sa začínajú počítať veľké mestá, náskok rýchlo klesá. Najdlhšie bude trvať počítanie najväčších štvrtí v najväčších mestách (Beşiktaş, Kadıköy). Ako to dopadne?

Aj keď Istanbul, Ankara, Izmir, Adana a ďalšie veľké mestá (s výnimkou Izmiru v nich má AKP zvyčajne silnú podporu) volili tentoraz proti Erdoganovi, ústavné zmeny právomoci prezidenta boli v Turecku odsúhlasené. Na hlavnom ankarskom námestí Kızılay sa zhromaždil dav skandujúci meno svojho vodcu.

O zatýkaní a represiách Erdoganovho režimu sa v tureckých médiách píše pramálo, ak vôbec. Novinári, profesori, sudcovia, opozičníci a tí, ktorí mali možnosť s verejnou mienkou niečo urobiť, boli z verejného života už dávnejšie vylúčení.

V nedeľu 16. apríla 2017 sa Turecko znovuzrodilo. Už nie sekulárne, moderné a demokratické. Otca Mustafu Kemala nahradil po sto rokoch zlý syn – sultán Erdogan.