V jednej z farností, kde som pôsobil, bola na zozname chorých a starých, ktorých kňaz navštevuje na prvý piatok v mesiaci, aj jedna nevidiaca babička. Jej zrak vekom vyhasol a vždy ma privítala ľútostivou poznámkou, že k nej idem takto potme a aby som si dal pozor na schodoch a nespadol na nich.

Kedysi dávno som začul historku, že tu na Spiši počas epidémie cholery v roku 1831 došlo k tragickému konfliktu dvoch svetov.

Všetci máme v sebe vlastný vnútorný model sveta: izieb svojho domu, cesty na druhý koniec dediny. Čím dlhšie sme v danom priestore neboli, tým viac nám zabúdanie a fantázia menia jeho proporcie.

Ocitol som sa v samom srdci Levočských vrchov. Kým som slúžil ako farár vo Vrbove, mal som ich za humnami. Veľmi nesmelo som sa do nich púšťal, predsa len, keď máte trochu voľného času, tak Tatry sú Tatry. Teraz som máličko od nich ďalej a zrazu sú atraktívnejšie.

Rád načúvam rečiam turistov na vrchole Sľubice, kopca, kde je štartovacia plocha pre naše padáky. Vidia zblízka desiatky padákov a rogál pripravených na štart, ale aj lietajúcich v blízkosti vrchu.

Tohtoročný skautský tábor takmer nebol. Váhalo sa, či to bude možné a najmä rozumné. Dva týždne v úzkom kontakte, síce v prírode, ale predsa len s možnosťou prenosu choroby.

Odštartoval som za bezvetria. Zakrúžil som nad Vrbovom, kým som sa prihlásil na veži popradského letiska, a vyrazil na západ. Nad Matejovcami ma zaskočili čudné turbulencie, tak som klesal temer nad zem. Z ničoho nič sa rozfúkalo a raz-dva som bol nad Svitom.

Pred dôležitými pretekmi, no vždy na konci zimy, sa konal v pivnici nášho paneláka tajomný rituál. Na malý skladací stolík položil otec moje lyže. V čase hlbokého socializmu niesli čarovné zaklínadlo na svojich pätách: Made in Austria. Mali umelohmotné skĺznice a v nich, žiaľ, ryhy.

Z vtáčej perspektívy je to bizarný pohľad. Na mnohých plochách v USA sa zhromažďujú spätne vykúpené autá od majiteľov po zistení, že ich softvér podvádza pri emisných kontrolách: pestrofarebná mozaika úhľadne a úsporne zaparkovaných vozidiel rôznych modelov a farieb.

„Ty, Jozef, mne sa zdá, že fúka viac, než by bolo zdravé!“ Jozef bez slova škaredo zazeral na šípkové kriaky pod hradbami Spišského hradu. Knísali sa vo vetre a tvárili sa previnilo, akoby ony za ten vietor mohli.