Náš život je ako plavba z jedného brehu na druhý, čosi ako prievoz. 

Aj v Ježišovom podobenstve to napokon vyjde dobre, dokonca veľmi dobre, pretože zrná, ktoré padli na úrodnú pôdu, priniesli rekordnú úrodu. Koniec dobrý, všetko dobré, mohli by sme povedať.

Bolo to počas letných prázdnin v roku 1979. Bol som vtedy profesorom na Univerzite Fribourg vo Švajčiarsku. A trávil som svoju dovolenku v malej švajčiarskej horskej dedinke.

Sviatok Božieho tela je tohto roku iný, ako zvykne bývať. Nad nami všetkými totiž visí veľký oblak plný obáv, či a ako sa podarí nový začiatok po korone. Takže tento sviatok nám môže pomôcť trochu pri premýšľaní, ale aj pri nadobúdaní nádeje.

„Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ Pre nás je všetko jasné: Dane musíme platiť, aspoň väčšina z nás. Otázka pre nás teda skôr znie, koľko musíme zaplatiť a či a ako si môžeme uplatniť daňové úľavy vždy v rámcoch zákonných možností.

Takmer polovica obyvateľov našej krajiny dnes hovorí, že smrťou sa všetko končí.

Svornosť sa všade cení a prináša silu. Začína sa v malom, medzi nami ľuďmi. Presne tam sa však začínajú aj konflikty.

„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Kto by nepoznal veľkolepé Michelangelove fresky v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne! Kristus ako sudca sveta, po jeho pravej strane tí spasení, po jeho ľavici tí zatratení.

Ježišove slová mi znejú úplne inak odvtedy, ako viem o svojej diagnóze: rakovina prostaty. Ona mi jasne pripomenula, že i ja raz zomriem. Aj túto úvahu píšem v nemocnici, po operácii rakoviny.

Čo sa zmenilo vo svete po Kristovom vzkriesení? Jeden mŕtvy ožil. No napriek tomu denne umierajú tisícky ľudí. Počas Veľkej noci radostne spievame Aleluja. Ale utrpenia na svete vôbec neubudlo.