V posledných týždňoch sme mali pred očami dva obrovské príklady katastrofálnych rozhodnutí dvoch autoritárskych veľmocí. Niet ničoho, čo by názornejšie dokázalo, prečo je slobodný systém lepší.

Rusko v posledných týždňoch presúva vojakov aj techniku na hranice s Ukrajinou a stále neodvolalo svoje vyhrážky, že podnikne priamy útok, ak USA a NATO nesplnia jeho požiadavky.

V týchto dňoch sme svedkami bolesti a strát, no aj sily a bojovnosti o slobodu Ukrajiny na jednej strane a postupného úpadku Ruska na viacerých úrovniach na druhej strane. Aby sme aspoň sčasti pochopili, prečo tieto dve susedné krajiny vedú vojnu a to, ktorá z nich je agresor, musíme najprv pochopiť súvislosti a vedieť o udalostiach, ktoré sa stali ešte pred ňou.

Dobrý deň, uprostred vášnivej diskusie o postoji Slovenska k ruským vojskám na hraniciach s Ukrajinou a teda o našom mieste v slobodnom svete trochu zaniká fakt, že tu významne klesol počet veriacich a narástol počet ľudí bez vyznania. Niekto sa zo toho teší, iní smútia – obe skupiny bez rozumného dôvodu. V novom .týždni sme preto pripravili veľkú tému o tom, čo vlastne na Slovensku znamená veriť či neveriť. Okrem toho v ňom nájdete silný text Francisa Fukuyamu, a tiež viac strán o novej knihe autora Marťana Andyho Weira.

Francis Fukuyama je autorom slávnej knihy o konci dejín, ktorý napokon nenastal. Profesor zo Stanfordu dnes zdôrazňuje, že hovoriť o víťazstve demokracie nemožno, ak ľudia o demokraciu nebojujú a zabúdajú, v čom sú hrozby diktatúr. Pred sviatkami láskavo poskytol .týždňu exkluzívny rozhovor.

Dobrý deň, koncoročné dvojčíslo .týždňa je vždy špeciálne. Tento rok sme pre Vás pripravili dva veľké rozhovory. S Tomášom Halíkom o inom Bohu, o konci veľkej éry kresťanstva a o nádeji všetkých ľudí. A s Francisom Fukuyamom o jeho omyle s koncom dejín a o svete, aký prichádza. Vyhlasujeme tiež osobnosti a antiosobnosti 2021, zverejňujeme anketu o knihe roka a dva texty Štefana Hríba a Martina Mojžiša o tom, prečo si vážia neveriach aj veriacich. Želáme Vám dobré čítanie.

Ako aktuálnu súčasnosť sme zvyknutí chápať čas po roku 1989. Ale ak chceme uvažovať o súčasnom celosvetovom prechode, musíme tento čas rozšíriť.

Po páde komunizmu sa uvažovalo, či nastal koniec dejín. Dnes, po 32 rokoch, už vieme, že nenastal. Niečo sa však deje – a môže to byť začiatok ešte hlbšej zmeny, než bol epochálny pád komunizmu.

V roku 1989 padla desivá utópia komunizmu, a západný svet postupne opúšťal aj socializmus. Štát bol nahrádzaný trhom, presadila sa privatizácia, regulácie ustupovali slobodnejším riešeniam, vznikol washingtonský konsenzus. A dnes?

Desaťročia po páde Berlínskeho múru opäť poškuľujeme po ochranárskom štáte, ktorý za nás vyrieši všetko od cien energií po prácu či budúcnosť našich detí. Ale aj Západ sa pozerá tým smerom. Čo to znamená?