V roku 1882 zomrel Boh. Je to rok vydania knihy Radostná veda od Friedricha Nietzscheho.

Kritické myslenie je termín, ktorý sa opakuje stále. Taký ten – ako sa hovorí –, buzzword. Na tom sa asi zhodneme všetci. Čo to ale to kritické myslenie je, to už pri všetkom bzučaní až také jednoznačné nie je.

V mojich stĺpčekoch píšem o rôznych veciach a vy tak počujete môj vnútorný svet cez moje slová. Dnes chcem ale spraviť výnimku a ponúknuť sondu do vnútorného sveta iných vzácnych ľudí.

Tento víkend som opäť zažil to, prečo ma baví a dáva mi zmysel organizovať náš Filozofický víkend v Banskej Štiavnici. Hlavnou témou bolo síce hľadanie zmyslu života, večerné debaty si ale našli cestu aj k iným otázkam, ktoré ľudstvo trápia asi od nepamäti.

Bude sa konať jedna konferencia, kde sa zídu neuropsychiatri, neurológovia, psychiatri a jeden filozof a chcel by som tam povedať niečo o duši. Ešte si musím premyslieť čo, ale na mušku sa mi už dávnejšie dostal súčasný britský filozof John Cottingham, ktorý o duši píše naozaj oduševnene.

Je to skvelý pocit, keď sa myšlienka stane realitou; je to viac ako pocit a vnímam to skôr ako zodpovednosť, výzvu, radosť.

Devätnáste storočie bolo v angloamerickom svete aj storočím špiritizmu. To jest, mnohí začali tvrdiť, že sa môžu kontaktovať s nadprirodzeným svetom.

Stala sa mi zaujímavá vec – teda myšlienka. Pred odchodom z našej malej farmy som obriadil zvery, rozkúril bukovým drevom a vydal sa s kávou na cestu.

Mnohí tušia, že spolutvorím vzdelávací podcast pre „zvedochtivých“ s názvom Pravidelná dávka. Už šesť rokov.

Rozmýšľam nad dvomi praktickými extrémami, ktoré sú výsledkom dvoch odlišných uvažovaní o tom, kto je človek.