Politici v demokracii radi tárajú o mladých. Táto téma nesmie chýbať v predvolebných kampaniach. Ale pochlebovanie mládeži je aj spôsob, ako uniknúť povinnosti skutočne sa o jej problémy zaujímať či pomôcť pri ich riešení.

Jedni vidia ich potenciál, ešte skrytý alebo už sa prejavujúci. Druhí ich kritizujú za nezáujem o svet okolo nich a stratu úcty a rešpektu voči autoritám. Ako ale vidia svoju generáciu mladí? A ako ich vnímajú tí, ktorí boli na ich mieste kedysi?

Ministerka kultúry Ľubica Laššáková je v konflikte s veľkou časťou umeleckej obce už od svojho nástupu do funkcie. To napätie vyzerá ako otvorené nepriateľstvo. A pri pojme nepriateľstva treba začať, keď sa pýtame, ako sa mohla práve ona ocitnúť v ministerskom kresle. Reč je totiž o hlbšom probléme.

Roger Caillois – na ktorého sa už, mimochodom, zabudlo – kdesi napísal, že práca, ktorá nepozná stratený čas, vlastne ani nie je prácou, ale otročinou. Myslím, že to povedal presne a vymedzil tým dôležitý medzipriestor ohraničený z dvoch strán: upätou fixáciou na pracovné výkony a obyčajnou ľudskou lenivosťou.

Žiadna veda nemá brány tak široko otvorené smerom k veľkému publiku ako história. V nijakej vede nie je prechod medzi diletantom a odborníkom taký plynulý ako tu.