Nedá sa neopakovať sa a o originalite už sa neoplatí vôbec hovoriť ani písať, takže sa vopred ospravedlňujem, ale opäť raz cítim neuveriteľnú frustráciu.

Mám kamaráta, ktorý túži nosiť sukňu. Takú dlhšiu, po kolená a nižšie, jednoduchú, rovnú, obyčajnú, žiadne výstrelky ani krajčírske experimentovania so strihom, jednoduchú sukňu.

V súlade s novým spoločenským nastavením prehodnocujem postoje. Náramne sa mi totiž páči predstava všeobecnej zhody vzídenej z dlhej a plodnej diskusie otvorených hláv elít zvolených v demokratických voľbách.

Úplná radosť asi nie je celkom namieste a o opojení z víťazstva sa nedá uvažovať vôbec, ale asi je to celkom fajn.

Zahryznúť si do jazyka, odpojiť klávesnicu, ustúpiť. Nehrotiť, neeskalovať, nepolarizovať, odosobniť sa a upokojiť, nevstupovať do konfrontácie.

A Pohoda je tejto pohody spredmetnením. Dobre užitý čas spoločenstva v príjemnom prostredí s oduševnenou atmosférou.

Nech už bude budúcim americkým prezidentom alebo prezidentkou ktokoľvek, azda vôbec prvýkrát ma minimálne rovnako zaujíma, kto bude viceprezidentom.

Láka ma predstava tyranie úplného poznania. Netuším síce presne, čo to je, alebo čo by to malo byť, ale páči sa mi to. Vedieť, čo je správne a pravdivé, spôsobom, ako na to nazerajú prísne exaktné vedy.

V jednej zo svojich obľúbených skrytých fantázií som politikom. Je to dekadentná fantázia, pripúšťam, ale o to viac sa ňou bavím, nemám totiž absolútne žiadnu predstavu o tom, čo by som svojim potenciálnym voličom mohol ponúknuť.

Nehoráznosť! Grobianstvo! Chrapúnstvo najhrubšieho zrna, čistý suterén, diskvalifikácia taká jasná, že jasnejšia už ani nemôže byť.