Udalosti posledných dní komentuje Martin Mojžiš.

Príčinou alarmujúceho stavu slovenských lesov je v prvom rade dlhodobá preferencia smrekových monokultúr, ignorácia postupujúcej klimatickej zmeny a takisto odborných poznatkov zo strany veľkej časti obhospodarovateľov lesov.

„Keď sa rúbe les, lietajú triesky,“ vravieval kedysi dávno báťuška Josif Vissarionovič Stalin a nemyslel to vôbec poeticky. Tých triesok je dnes u nás akosi priveľa. Je skutočne stav slovenských lesov katastrofálny? Je to len mediálna bublina? A kto tu proti komu rúbe?

Posledné týždne výdatne pršalo. Bolo vlhko, pod mrakom, slnko v nedohľadne. Väčšina Slovákov by si už konečne rada užívala teplo, no popri poľnohospodároch je tu aj iná výrazná skupina ľudí, ktorá je z týchto daždivých dní absolútne nadšená: hubári.

Smrekový háj v malej tatranskej obci Šuňava je už dávno minulosťou. Stal sa obeťou nelegálneho výrubu. Rodina Pilátovcov, ktorá ho vlastnila, dostala po dlhých súdnych sporoch drevo späť. No už len ako narezané dosky.

Ruky bez rukavíc mi mrznú a dotyk s chladnými skalami im veľmi nepridáva. Svaly pália, do očí spod prilby občas kvapne pot. Počujem hlasy. V mrakoch sa rysuje železný kríž. Gerlachovský štít.

Spoločný kandidát by mal byť podľa Remišovej zárukou pokračovania jednoty a stredovej orientácie na liberálneho aj konzervatívnejšieho voliča.

Najviac zachovaných ľudových zvykov sa u nás viaže s Veľkonočnou nedeľou a pondelkom. My si preto môžeme povedať niečo o tzv. Veľkonočnom trojdní, ktoré začína Zeleným štvrtkom.

Tvrdoš, bučák, penc, pelzman, pencurák, ale aj kozák, kozar, dokonca zapach či bukovec. Tak sa hovorí tomu šialenému pokladu, ktorý sa do lesa vyberajú za svitania hľadať celé rodiny. Iní mu hovoria hríb, grib, pravák, smrekáč či dubák.

Prišli predminulý týždeň. Deň vopred sa ohlásili. Veľmi milí, kultivovaní páni. Nevnášali žiadny des ani nepokoj. Ani v diskusii o tom, čo slovenské školstvo potrebuje, sme sa názorovo veľmi nelíšili.