Nemecko bolo v posledných rokoch úpešné v politickom brandingu a stalo sa symbolom zodpovedného centra Európy. Máme dokonca kozmopolitný imidž, ešte pred desiatimi rokmi nepredstaviteľná vec. Ale niečo tu nesedí. Lesk a eleganciu novej germánskosti spochybňuje nemecký postoj k imigrácii.

Podľa nedávno vydanej knihy Prvý život Angely M. od Günthera Lachmanna a Ralfa Georga Reutha nebola Angela Merkelová pred pádom Berlínskeho múru iba prírodovedkyňou na Akadémii vied vo východnom Berlíne. Bola zodpovedná aj za „agitáciu a propagandu“ v organizácii komunistickej mládeže, známej ako FDJ.

Ako dlho by sme ešte mali nechať Angelu Merkelovú, aby určovala vývoj Európy? Nemecko je najväčšou ekonomikou EÚ, ale ani to nie je záruka, aby sme kancelárku poslali do minulosti.

Znie to ako paradox, ale je to tak: Nemecko sa rýchlo blíži k parlamentným voľbám a čím sme k nim bližšie, tým menej dokážem rozpoznať nejakú politickú víziu.

Minister zahraničných vecí Westerwelle nazval Grassovu báseň absurdnou, Marcel Reich-Ranicki, jeden z najvýznamenjších literárnych vedcov Nemecka, ktorý prežil holokaust, zase nechutnou. Mám dva dôvody, prečo sa nemôžem pridať a Grassa kritizovať. Predstava, že tento muž je svedomím Nemecka, sa radikálne zmenila, keď tento prominentný autor priznal svoje členstvo v SS.

Európska integrácia platí cenu za to, na čom je od začiatku založená. Slovenská epizóda je len posledným príkladom.

Autoritarizmus je takou integrálnou súčasťou čínskej fyziognómie, až je zbytočné na to poukazovať. Kým to nezažijete na vlastnej koži. A ja som práve nedávno takú príležitosť mala. Stretnutie s cenzúrou, banálnosťou a propagandou, ktorá mi pripomenula Stasi, zatiaľ čo som dýchala špinavý vzduch na námestí Tien an men, tak vyzeral môj nedávny výlet v Pekingu.