V roku 1970 získal film Sladké hry minulého leta režiséra Juraja Herza, scenáristky Alty Vášovej a kamermana Doda Šimončiča hlavnú cenu festivalu v Monte Carlo. Ako to súvisí s dneškom?

Životopisci píšuci biografie vedeckých osobností nie vždy nachádzajú zhodu medzi dobrými ľudskými vlastnosťami a vysokou vedou. Dorothy Crowfootová Hodginová však bola taká dobrá a milá, až to hraničilo s naivitou. Minimálne v politických názoroch.

.týždeň oslovil osobnosti zo slovenskej kultúrnej obce, aby si zaspomínali na svojho kolegu a kamaráta. Všetci sa zhodujú, že odišiel vzácny človek, ktorý robil život na Slovensku lepším. „Nebol hrdinom, ale dopúšťal sa hrdinských činov,“ povedal o ňom Martin Huba.

Minulú nedeľu večer ešte stihol zaspievať pieseň Ja som optimista, poklonil sa a zomrel. Jeho odchod bol v niečom symbolický. Milan Lasica (1940 – 2021) zomrel na pódiu, ktorému zasvätil celý život. Svojím neopakovateľným humorom vlieval do nášho sveta nádej a optimizmus.

Milí priatelia, práve dnes som chcel písať o tom, aké je príjemné dať si šlofíka. Neverili by ste, ale „šlofíka“ oficiálne vedecké kruhy znalcov slovenčiny ignorujú. Napriek hojnému užívaniu tohto slova v hovorovom jazyku ho nenájdete v žiadnom slovníku. Niekde na internete som vyštrachal, že to môže byť české slovo a do češtiny tento pojem prenikol z uzívaného ospalého nemeckého „šláááfen“.

Organizácie a jednotlivci združení v Iniciatíve Inakosť, či už v tej prvej, neformálnej, z roku 2000, alebo dnešnej, vždy vychádzali z pár kľúčových premís: že tak, ako to deklaruje aj naša Ústava, ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, a to okrem iného znamená, že len na základe menšinovej sexuálnej orientácie nemožno nikoho znevýhodňovať. Že panuje vedecký konsenzus o tom, že homosexuálna orientácia je prirodzeným variantom ľudského správania a ako taká nemá žiadne negatívne dôsledky na kvalitu života ľudí. Že homofóbia je rovnako spoločensky neprijateľná ako rasizmus, antisemitizmus, xenofóbia a podobne. A samozrejme, že slovenská realita je na míle vzdialená od týchto princípov.

Prežil som 22-hodinový maratón v jednej z okrskových volebných komisií. Po prvý raz – a bolo to sklamanie. Školenie o volebnom zákone, o priebehu volieb či o sčítavaní hlasov totiž absolvovali len jej predseda a podpredseda – teda len dvaja členovia z 13. Hlasy vo volebnú noc však spočítavali všetci. Ostal som v šoku, keď jedna z členiek komisie chcela za neplatné považovať aj tie hlasovacie lístky, na ktorých boli zakrúžkovaní viac ako štyria kandidáti.