Čo je vo vašom živote najkrehkejšie? Kedy ste sa naposledy cítili naozaj k niekomu blízko? Čo pre vás znamená skutočne „byť“ vo svojom tele?

Zvykli sme si zobúdzať sa do sveta, kde americký sen je komodita strácajúca čoraz viac na hodnote. Je veľmi príjemné sa dnes zobudiť do úplne iného amerického sna. Omnoho krajšieho a ešte v pestrých farbách latinskoamerickej kultúry.

Väčšinu roka mlčia, prakticky sú viac sochami ako fontánami. Stoicky pozorujú svet a na dno si vodou zapisujú príbehy staré aj pol storočia. Niektoré časom znejú ešte krajšie, iné zmĺkli navždy. Na čo sú nám fontány a ako ich teda môžeme počúvať?

Grösslingove kúpele sú ako staré šaty, ktoré skrývame v skrini. Sú nasýtené spomienkami a hoci sa už prakticky nosiť nedajú, nechceme sa ich vzdať. Nakoniec sa nemusíme vzdať ani 'Grösslingov'. Po dlhých rokoch plánovania, snívania, odkladania a snahy o ich opravu sa skriňa otvorila a kúpele dostanú úplne nový šat. Toto sú snáď posledné spomienky na ich aktuálny vzhľad.

„Tu sa žiť nedá,“ hovorí žena vyklonená z okna domu v Szopieniciach. Teda v industriálnej časti mesta Katovice, ktorej v posledných týždňoch stúpla hladina trpkej slávy s prezývkou ´sliezsky Černobyľ´. „To olovo nás pálilo v hrdle, tak sladko sme mali v ústach. Podmienky tu boli veľmi, veľmi zlé. Hoci teraz už je to o trošku lepšie, ale čo z toho, keď tá zem je skazená – nedá sa tu obrábať záhrada, nič tu nerastie, v zemi je to olovo. Mrkva narastie taká maličká, viac nie...“ dopĺňa obyvateľka Szopienic v archívnej reportáži televízie TVP Katowice. Prstami prejde po okennej parapete, „v sobotu som ich umývala...takto vyzerajú po štyroch dňoch,“ na bruškách jej zostanú čierne šmuhy usadenín z povetria. „Každé dieťa tu má ´ołowicu´,“ dopĺňa – teda otravu olovom.

Umenie dokáže bytostne rozochvieť, rozvíriť myšlienky a rozvibrovať hlasivky. Ozvať sa, keď slobode držia ústa dlane režimov. Toto je umenie, ktoré je dnes potrebné ako soľ. Pridá tú správnu chuť a zároveň zabolí v mieste rany spoločnosti, ktorá sa ešte nezahojila.

Rok čo rok si hovoríme: Tieto Vianoce budú už ozaj pekné! A rok čo rok nám to proste nevyjde. Vyzdobený dom, navarené, napečené, darčeky kúpené, koledy hrajú už od novembra. A do toho sa vkradne úzkosť a stres.

Nedávno ma počas unáhlenej chôdze mestom zastavil človek bez domova. Automaticky som vyťahovala peňaženku. On mi však iba potriasol rukou, pozdravil ma a po otázke ako sa mám mi poprial pekný deň a pokračovali sme každý svojim smerom. Žiadne peniaze, iba ľudskosť.

„Mali sme pocit, že všetko sa skončilo. Nemali sme právo hrať futbal, právo študovať, právo vôbec niečo robiť s našimi životmi. Pre dievčatá a ženy v Afganistane nezostalo nič. Iba odchod.“ Nie každý však mal to šťastie ako futbalistka Bahara Samini, ktorej sa podarilo ujsť pred Talibanom.

Každý knihomil, má svoju sakrálnu studnicu kníh. Kníhkupectvo s peknou atmosférou, kam vždy rád príde pohladiť viazané chrbty a prelistovať jemné stránky. Kde si pokecá o literárnych novinkách, pikoškách aj o tipoch na darček.