„Addio Abbado,“ objavilo sa náhle v statuse jedného z mojich priateľov na sociálnej sieti. Práve tam a na hudobných serveroch sa v pondelok 20. januára rýchlo začala šíriť smutná správa. Zomrel taliansky dirigent Claudio Abbado.

Príslovia môžu niekedy zavádzať. Napríklad staré ruské príslovie, ktoré hovorí, že „keď hovoria zbrane, múzy mlčia“. Dejiny zjavne dokazujú opak.

Budúci rok si pripomenieme dve dvestoročné výročia Verdiho a Wagnera a chvalabohu, podnikli sa potrebné kroky, aby sme popri tom neignorovali sté výročie Brittena.

Základné mýty z vážnej hudby odolávajú svetlu rozumu. Bez ohľadu na dôkazy, ktoré na toto svetlo vyjdú, ľudia budú stále chcieť veriť, že Bach napísal Goldbergove variácie, aby uspal boháča, že úvodné takty Beethovenovej Piatej symfónie sú údery na dvere, ktorými sa jeho domáca dobýja po nájomné, a že Čajkovský zomrel po vypití pohára vody v období mimo výskytu cholery.

Žiadna iná stratená skladba nevyvoláva také emócie, ako ôsma symfónia Jeana Sibelia, ktorú autor niekedy v raných 40. rokoch hodil vo svojom dome v Ainole do ohňa. Žiadny rozpísaný Shakespeare, žiadna stratená časť Goetheho Fausta, ani Danteho spev nespôsobil v Anglicku, Nemecku či Taliansku také emócie, aké sa odohrali v Helsinkách, keď zostavovateľ kompletného vydania Sibeliovej tvorby Timo Virtanen v novembri minulého roka ohlásil, že sa našli útržky stratenej Sibeliovej symfónie.

V roku 2011 bolo jedno výročie, o ktorom som dosiaľ nikde nepísal. Ubehlo 20 rokov od vydania mojej knihy Mýtus maestra, ktorá transformovala verejné vnímanie orchestrálneho dirigenta z mystického vodcu na mocenského hráča.

Môže byť odkaz anglického ekonóma Johna Maynarda Keynesa aktuálny aj pre súčasné umenie? Najmä keď sa umenie, tak ako iné odvetvia ľudskej činnosti, nevyhlo dôsledkom ekonomickej krízy?

Orchester pripomína odsúdenca s hlavou na gilotíne, keď sa ostrý nástroj nad ním uprostred klesania zasekne. Prežíva, ale dokedy? Posledný rok bol ťažkou skúškou, a len niekoľko orchestrov sa mohlo ponoriť do letného víru festivalov bez toho, aby cítili ťaživú neistotu z budúcnosti.

Pred sto rokmi zomrel vo Viedni veľký hudobný skladateľ a dirigent. Jeho smrť však priniesla začiatok novej doby, posadnutej súkromným životom slávnych ľudí.

Uctievaný i zatracovaný. Dirigent Herbert von Karajan, ktorého storočnicu narodenia si v apríli pripomíname, patrí k legendám hudby 20. storočia. Umenie despotického vládcu európskych superorchestrov, oportunistu i filantropa s výnimočným citom pre zvuk orchestra dokumentujú stovky nahrávok, ktoré po sebe zanechal.