Neviem, či vás niečo môže pripraviť na Tokio. Mňa do japonskej metropoly zaviali pracovné povinnosti a hneď po príchode, len čo som prekonal najhorší jet lag v živote, vybral som sa do Tokio Toweru.

Keď som bol v Moskve prvýkrát, bolo to pred tromi rokmi a bývali sme v Slovenskom dome. Dňa 24. januára 2011 tam v pristávacej hale letiska Domodedovo teroristi odpálili nálož, ktorá usmrtila desiatky ľudí. Z našej skupiny som mal jediný 18 rokov a volali mi z veľvyslanectva, nech sa druhé ráno so spolubývajúcimi dostavím na pohovor. Dostali sme malé zošitky, ako majú deti na základných školách, ktoré sa boja, že im učiteľka za ťahanie dievčenských vláskov zapíše poznámku. Každý odchod zo Slovenského domu sme tam museli zapísať: či to bol nákup, škola, cesta do divadla, alebo k bankomatu.

Niekoľko rokov som žil v Moskve. Mal som ju rád, lebo je jedinečná, národnosti a kultúry sa tam miešajú rýchlejšie ako drahé drinky v nejednom snobskom bare. No kým Moskva sa ma snažila získať roky, urputne bojovala s mojimi zmyslami, Petrohrad u mňa triumfoval okamžite. Nemyslím teraz jeho architektúru, ktorá je väčšinou dielom západných architektov. Nenarážam ani na klišéovité porovnanie s Benátkami. Petrohrad zabodoval úchvatnou atmosférou.

Minule mi kamarát na sociálnej sieti poslal pozvánku na Deň narcisov. Pripomenul mi tým jeden zážitok. Pred dvoma rokmi, tu v Moskve, som si urobil vlastný Deň narcisov. Nie, nezbieral som peniaze od ľudí na ulici. V stánku, kde predávali kvety, kdesi neďaleko slovenského veľvyslanectva, som kúpil zopár narcisov. Dva či tri, neviem presne. Chvíľu som s nimi iba tak kráčal, tuším svietilo už slnko a bola menšia zima ako dnes.

Keď hovoríme o dobrom vzdelaní a o vplyve ľudí s prestížnymi školami na túto spoločnosť, nemôžeme obísť MGIMO. Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov bol do začiatku 80. rokov jedinou prestížnou vysokou školou, ktorú mohol ambiciózny a talentovaný študent zo socialistického Československa absolvovať. Záujem bol veľký, a zďaleka nestačilo mať dobré študijné výsledky. Na MGIMO bolo treba mať aj bezchybný ideologický profil. Stačil napríklad jeden emigrovaný príbuzný alebo otec vylúčný zo strany či veriaca mama – a študent nemal šancu. Časť študentov bola navyše vychovávaná v Moskve na špeciálne účely tajných služieb.

V Moskve ráno neviete, čo bude večer. Najmä teraz, keď je zima. Nie slovenská, ale moskovská. Nekonečné týždne je mínus dvadsať a menej, záľahy snehu a ostrý vietor. Kolóny šiestich až ôsmich posýpacích áut, čo sú väčšinou veľké kamazy, nezmyselne robia to isté v intervale tridsiatich sekúnd. Kým svieti slnko, Moskva sa usmieva, chce sa hrať ako dieťa. Keď však slnko nevidíte dlhšie ako desať dní, aj mestu je smutno.