Moji najbližší boli vzdelaní ľudia, potomkovia medzivojnových úradníkov, ktorí pochádzali z predprevratových vzdelaných uvedomelých slovenských rodín. Ale poznal som v horskej osade, kam sme často chodili, aj ľudí žijúcich v extrémnej biede, ktorí až do polovice 50. rokov neochutnali mäso.

Etnografi na Slovensku vydali množstvo monografií o rôznych vidieckych lokalitách Slovenska. Zozbierali údaje o práci, bývaní, stravovaní, potravinách a zvykoch pri stolovaní. Omnoho menej je v literatúre známe o každodennom živote a strave u obyvateľov miest na Slovensku.

Ako dieťa som bol veľmi kľudný. Málo som hovoril, správal som sa „vyberane”. Sedel som pokojne, počúval dospelých, nevyrušoval. Preto ma naši často brali na rôzne návštevy. Hlavne popoludní, v čase olovrantu, v čase popoludňajšieho čaju.

Keď som bol dieťa, tak u nás doma a vlastne všade, kde som bol na olovrant, prestierali stôl, servírovali jedlo a nápoje a nakoniec všetko zo stola upratali ženy. Bola to ženská práca. Teraz sa to mení.

Na základnej škole sme mali vyučovanie na zmeny. Cez veľkú prestávku na popoludňajšej zmene sme jedli olovrant, cez veľkú prestávku na dopoludňajšej zmene sme jedli desiatu. Desiata je teda obdoba olovrantu, je súčasťou kultúry stravovania v rôznych častiach sveta.

Na návštevu k strýcovi Imrovi a tete Majde na Šoltésovej ulicu sme chodili s rodičmi častejšie do roku 1957, pokiaľ sme bývali na Rajskej ulici. Po Cukrovej a Poľnej to bolo „za rohom“. Po roku 1957, z Koliby, bola cesta zložitejšia. Prakticky vždy sme prišli na olovrant.

Nedeľný čas popoludňajšieho čaju sme dlhé roky (od roku 1957 hlboko do šesťdesiatych rokov) trávili „U Radiča”. Na svätú omšu sme chodili do „Trojičky” (chrám svätého Jána z Mathy), doma na Kolibe bol slávnostný nedeľný obed a potom sa išlo na prechádzku na Kamzík.

Dobre sme poznali pomery v domácnosti grófky Sipeky. Stará mama Hana sa narodila a detstvo do 10 rokov prežila v Ilave. Dôkladne poznala Klobušice (od roku 1969 sú súčasťou jej rodnej Ilavy). Grófka Alžbeta bola jej priateľkou, možno i veľmi vzdialenou príbuznou.

Dlhý názov tejto časti série o olovrantoch znie: Olovrant u starých rodičov v byte na ulici Mateja Bela, kde som bol „v službe“ každý druhý týždeň do roku 1957 vrátane.

Dlhý názov série článkov, ktorú práve začínate čítať, znie: Olovrant a iné obrázky zo života z doby pred postfaktuálnymi bublinami. Dlhý názov prvej časti znie: Olovrant do roku 1957 (vrátane) v byte na Dunajskej ulici v Bratislave.