Projekt Pokojní v nepokoji sa začal ako rozhovory s ľuďmi, ktorí prežili väzenie počas komunizmu. Hľadanie obetí sa zmenilo na nachádzanie hrdinov. Vtedy sme s 92-ročným Jánom Zemanom hovorili osem hodín. Bez vody a jedla. Keď som o ňom po piatich rokoch vydal knihu, chcel som na to upozorniť jeho blízkych. Telefón mi zdvihol on sám.

Na jeseň minulého roku sme pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie zrealizovali v jednom z bratislavských podchodov malú intervenciu. Na mieste, kde boli umiestnené reklamné panely, sme nainštalovali fotografie politických väzňov. Sprevádzali ich citáty, v ktorých sa väzni delili o svoju skúsenosť s väzením a pohľad na slobodu. 

Chcel som vytvoriť pamätník – knihu venovanú tým, na ktorých spoločnosť zabudla. Vydal som sa teda za obeťami „budovateľov mieru“ a objavil som skupinu ľudí, ktorí neprejavovali nijaké známky obetí. A tak som prestal stavať pomník a začal hľadať posolstvo – kľúč k slobode.

Vnútornú slobodu možno vidieť, možno ju odfotografovať. Dôkazom sú portréty Timoteja Križku, ktorý rok a pol navštevuje bývalých politických väzňov a fotografuje ich pohľad. Prinášame päť portrétov.

Čo je pre hudobníka splneným snom – hra s bratom na ulici alebo plná sála divákov v honosných róbach? Violončelista Matúš zažil oboje. Ktorý z dvoch svetov si nakoniec vyberie?