Bojisko, diplomacia, kontroverzné kroky a vyhlásenia: situácia sa mení každým okamihom

Študent Simon Omaník nepodal ruku prezidentovi pri odovzdávaní študentských ocenení. Kým prezidenta a ministra školstva to „mrzí“, premiér hovoril o tom, že „nie je čo rešpektovať“.

Ako sme minule konštatovali, evolúcia človeka má mnoho vrstiev, ktorých výsledky sa môžu dostať do vzájomného napätia a občas aj otvoreného konfliktu. To sa potom prejavuje medzi spoločnosťami aj – viac či menej dramaticky – v živote konkrétnych jednotlivcov.

Tie rokovania o ukrajinskom prímerí a vôbec celá medzinárodná situácia vyzerajú poriadne zamotané. To môže potvrdzovať poučky „realistickej“ školy medzinárodných vzťahov. Vidíme však aj pokušenia uniknúť do vyložene nerealistických predstáv.

Doby kríz bývajú časmi premýšľania základov. To, že sa dnes u nás tak náhle a v tak veľkom množstve vynárajú spory o „civilizačnej príslušnosti“ Slovenska, o tom, čo je „Západ“, čo sú „európske hodnoty“, nie je zďaleka len príznakom našej domácej politickej krízy.

Častokrát a mnohí z nás sa pri sledovaní správania Trumpovej administratívy utiekajú k nádeji, že napáchané prechmaty je možné rýchlo korigovať, pokiaľ tí, čo ich robia, prezrú svoj omyl a rázne zmenia kurz.

Ach, kde sú tie časy, keď som kedysi v prvej dekáde nášho storočia písal na týchto stránkach o ľudskom sklone k sebadeštrukcii, prejavujúcej sa o. i. v kolektívnych sektárskych samovraždách a vo väčšom meradle v katastrofe totalitných experimentov 20. storočia!

Trumpa ako prezidenta možno kritizovať z dobrých dôvodov. A potom aj z tých menej dobrých. Ak svoju kritiku hneď na začiatku založím na obľúbených novoľavicových klišé, sotva na takomto základe ucapkám nejakú „nadstavbu“, ktorá by obstála v testoch reality.

Musíme byť opatrní. Metafory a analógie sú riskantné, ak ich berieme otrocky doslovne. Vtedy môžu zavádzať a prestávajú byť zdrojom poučenia. Ak ich však chápeme správne, môžu pomôcť pri zmysluplných úvahách.

Evolúcia prebieha. Aj práve teraz, vo mne, pri mne, mojím prostredníctvom. Aj vo chvíli, keď píšem tento text, akýmsi spôsobom do nej vstupujem, nech by môj podiel bol akokoľvek malý a môj vplyv na ňu úplne inej povahy, než svojmu konaniu sám prisudzujem. (Ba aj vtedy, keď mu neprisudzujem žiadny význam.)