Dorota Nvotová, hudobníčka a aktivistka, hovorí v rámci projektu www.100nazorov.sk.

Na veľké koncerty nechodím často. Jednak preto, že sú drahé a jednak preto, že sú veľké. Stáť za sto eur niekde v tlačenici a vidieť speváka iba na veľkoplošných obrazovkách nie je moja káva. Ale po rokoch som to opäť raz skúsila. Išlo omôjho obľúbenca. Najlacnejšie lístky na státie, vláčik do Viedne, predražené pivo a boli sme tam. Robbie Williams bol úžasný. Scéna bola vynikajúca, zvuk obstojný, tanečníci draví, atmosféra výborná. Hral svoj posledný swingový album a k hudbe mal všetko pedantne zladené.

Kúpili sme si lampu, ktorá svitá. Nastavíte ju ako budík na konkrétny čas, a ona vám pol hodinu pred časom budenia začne svitať. Pekne postupne. Z úrovne nula na úroveň 100. Keď dosiahne 100, zazvoní vám ako budík. Vymysleli ju pre ľudí v krajinách, ktorí sa musia budiť do tmy. My v Moskve to už máme tu, vy na Slovensku to budete mať o chvíľu. Severania to majú pol roka v roku, a preto na tej lampe dosť fičia. Má taký guľatý tvar ako slniečko. Pekne v podvedomí, keď spíte ranným spánkom, vás postupne budí svetlo.

Držiačik na cumle. Na špeciálne ortodontické cumle. Detská výživa z bio zeleniny, špeciálny baby prášok na pranie, baby šampón, mydlo, olej, krém, nosič na dieťa, kreslo pre dieťa (manuálne aj elektrické), parný hrniec aj mixér v jednom, monitor dychu, kočík za 1 000 eur, plienky na tú najdelikátnejšiu pokožku...je to neuveriteľné, čo všetko sa dá dieťaťu kúpiť, a pritom nevidieť, čo potrebuje.

Dnes pri mojej klasickej utorkovej kríze, keď sa rozhodujem, o čom dnes písať, som si uvedomila jednu podstatnú vec. Že píšem do týždňa už takmer tretinu svojho života. Z tohto poznania vyplýva jedna patetická úvaha. Napíšem vám o nej.

Je to už vyše roka, čo naši dobrovoľníci odhalili, že sa v nepálskom sirotinci Happy Home deti týrajú a peniaze spreneverujú. Keď sa to prevalilo, bol to šok najvačšieho kalibru. Pre nás, ktorí sme tomu zasvätili svoju dušu aj čas, aj pre vás, ktorí ste posielali peniaze. Na rozdiel od niektorých iných organizácií, ktoré napriek jasným dôkazom radšej strčili hlavu do piesku, aby nemuseli svojim sponzorom nič vysvetľovať a aby neboli označení za klamárov, si náš slovensko-český tím povedal, že to tak nenechá. Bol to tvrdý, rok trvajúci boj.

Keď už človek nemôže byť kočovným Cigáňom, cirkusákom ani kolotočiarom, ešte mu v tomto svete ostáva jedna možnosť: stať sa kamionistom. Zo spomínaných možností je to tá najkomerčnejšia a pre širšiu verejnosť najprijateľnejšia forma putovného života. Tak ako ostatné spomínané skupiny, ani kamionisti sveta neunikli môjmu drobnozraku. Na ceste z Kaukazu sme hladní odbočili z diaľnice do čudného „mestečka“. Po dlhých hodinách pustatiny, sme zrazu vošli do zvláštneho areálu, kde boli rôzne búdy, motely a reštaurácie. Pred každou z nich stál človek a kýval na nás.

... a to som si myslela že pravidelné návštevy psychiatra, vlastná hudobná tvorba, motanie sa po Himalájach či napísanie autobiografickej knihy sú už úplné maximum, čo môže človek urobiť na získanie maximálnej sebareflexie...omyl. Vlastné dieťa to všetko ďaleko predstihuje. Za tie tri týždne som sa naučila o sebe strašne veľa. Naučila som sa chápať, riešiť a akceptovať svoje vlastnosti a chyby, o ktorých som dávno vedela. To dieťa je, aj keď sa človek naozaj snaží neprojektovať sa do neho, dokonalým zrkadlom.

Jeseň sa v Moskve prejavuje okrem iného tým, že ľudia prestanú omývať svoje autá. Lesknú sa len Rolls Royce, Lamborghini, Ferrari a Maybachy. Ostatné sú od všadeprítomného hnedého moskovského prachu (ponosovala som sa roky na káthmandský prach, ale tento je tiež výživný), ktorý dážď nerovnomerne nanesie po celej ploche vozidla. Na to sa nalepia malé opadané listy, zachytia sa pod stierače, a tak sa pri pohľade na tonto nový jesenný šat nedá autám určiť ani vek, ani farba a niekedy ani značka. Proste jesenné auto.

Ahoj Ďuri, pred dvoma týždňami som si na Slovensku zabudla mobil, aj ruský aj slovenský. Dnes mi ho kamarát, čo mal cestu do Moskvy, priniesol. Keď som ho zapla, našla som sms od Teba. Ťažko vysvetliť, prečo som nenapísala článok už dva týždne. Tému som mala. Aj dve. Času nijako menej alebo viac ako obyčajne.