Tu sa musí žiť ako v raji, hovoril som si pred niekoľkými dňami, keď som sa z vyše trojtisícovej výšky pozeral na stubaiské údolie a náhrdelníkový pás hôr nad ním. Bolo prekrásne októbrové popoludnie, slnko svietilo a tu, vysoko nad údolím, aj hrialo, no okolo nás bol už sneh, respektíve snehom zasypaný ľadovec a na ňom a okolo neho kilometre a kilometre zjazdoviek a tisíce a tisíce lyžiarov. Stál som v lyžiarskej bunde, v lyžiarkach a s lyžami na nohách, a zároveň som si v hlave prehrával predchádzajúce popoludnie, keď sme v mestečku Neustift tam dole pod ľadovcom robili plavecké tempá vo vonkajšom bazéne nášho hotela, samozrejme, trochu ohrievanom, ale predsa len. A keď mi potom v tých troch tisíckach metrov sadla na lyžu včela a po chvíli zase preletel okolo hlavy nejaký vysokohorský motýľ, nejako mi nešlo do hlavy, že po tejto jari nebude nasledovať leto, ale november, december, Vianoce a dlhá, predlhá zima.

Slovensko by malo zrušiť Benešove dekréty. Malo ich zrušiť už dávno. Bol to náš hlúpy český nápad, zrodený zo zdesenia z heydrichiády, z poníženia z našej vlastnej kapitulácie v septembri 1938, z nemeckej okupácie z marca 1939, posvätený hrôzou Lidíc a nacistických koncentračných táborov. Benešove dekréty vám Slovákom neboli na nič.

Čím viac o tom čítam a počúvam, tým menej ma to baví a tým väčšmi pochybujem o zmysle písania na túto tému. Ani po dvadsiatich rokoch sa ľudia okolo Vladimíra Mečiara a Václava Klausa nedohodli, čo sa to vlastne na tých ich slávnych stretnutiach stalo. A kto vlastne rozdelenie federácie chcel a prečo k nemu napokon došlo.

Ak chce Čech zažiť pocity sudetských či karpatských Nemcov, ktorí navštívia slovenské pohraničie, alebo Maďarov, ktorí prídu do Bratislavy či do Košíc, môže sa vydať na jediné miesto v Európe. Do Kladskej kotliny, čarovného miesta za českou hranicou neďaleko Náchoda a kúsok od Babičkinho údolia – miesta, kde sa odohráva dej najpoetickejšej knihy českej literatúry, Babičky Boženy Němcovej. Z Babičkinho údolia si Česi urobili chránenú prírodnú oblasť a vyhlásili ho za Národnú kultúrnu pamiatku.

Vždy hovorím, že človek musí ísť na východ, aby ten náš „takmer“ Západ vážil. A nemusí ísť príliš ďaleko, stačí prejsť napríklad maďarsko-rumunskú hranicu. Pretože, hoci je stále v Európskej únii, ten rozdiel medzi tou našou strednou Európou a Balkánom cítite a vidíte na každom kroku. Kulisy sú podobné, napokon, Arad aj Temešvár boli ešte pred sto rokmi neoddeliteľnou súčasťou tej našej stredoeurópskej civilizácie, hrdými baštami pri hraniciach veľkého impéria, mestami, ktoré stavali úžasné stavby, ako sú Aradská filharmónia alebo Temešvárska radnica. Chodili sem a dodnes ešte z tých čias chodia električky a bývalé bohatstvo tu stále ešte vidieť. Inak je to však taký koniec sveta, čo drží pokope len silou vôle.

Od začiatku šampionátu sa čakalo, že to bude najrizikovejší zápas majstrovstiev Európy vo futbale. Poľsko-Rusko. A skutočne bol. Nedalo sa tomu čudovať.

Prechádzate sa po Vroclave a niečo vám tu nesedí. Sú to dve rôzne miesta, ktoré spolu už na prvý pohľad neladia. To prvé nemecké, nádherná goticko-renesančná radnica, gotické kostoly z červených tehál so špicatými vežami, trochu hrmotný barok a sem-tam aj nejaký medzivojnový modernizmus. A potom je tu Vroclav poľský, panelákové sídlisko na okraji, ktoré sa nelíši od Bratislavy, Prahy či východného Berlína.

Sudetskí Nemci prispeli na nový pamätník v Lidiciach a mne sa to zdá, skoro sedemdesiat rokov po vojne, ako celkom pekná a milá správa, ktorá čosi dobré vypovedá o stave českej spoločnosti, česko-nemeckých vzťahov a najmä vzťahov medzi Čechmi a vyhnanými Nemcami. Lenže pre iných ľudí tu v Česku je to správa zlá, dokonca urážajúca. Tak urážajúca, že niekoľko mladých nadšencov, ktorí sa rozhodli urobiť v Lidiciach akúsi multimediálnu prechádzku, muselo „peniaze od sudeťákov“ odmietnuť.

Mal tmavé tónované sklá, všetky sedačky vyzerali ako v prvej triede, ktorá stále zíva prázdnotou, v texte k fotografii píšu, že je tam aj wifi pripojenie, ale to som v Jancurových žltých vlakoch medzi Komárnom a Bratislavou vyskúšal tiež. Ale inak to bol on, ten istý City Elefant, poschodový prímestský vlak, ktorým jazdím každý deň zo svojho okraja Prahy do centra.

„Čo bolo ukradnuté, to sa má vrátiť,“ znie jedno české porekadlo. A náš prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk mal ešte jedno: „Nebáť sa a nekradnúť.“ Zdanlivo to vyzerá, že ľudia, ktorí v Česku presadzujú cirkevné reštitúcie, sa držia oboch. Vrátenie majetku cirkvám napráva jednu z posledných krívd komunistického režimu a vláda Občianskych demokratov s TOP 09 by si zaslúžila, aby za to bola ocenená. Najmä preto, že dokázala ísť proti názoru vyše dvoch tretín občanov a mnohých svojich voličov.