Tisíce ľudí z východnej Kuby nikdy nezabudnú na štvrtkové ráno. Silný vietor, lietajúce strechy, silné dažde a stromy padajúce na ulice aj domy. Tak vyzerala búrka Sandy u nás na Kube. Pre ľudí, ktorých sa dotkla, zostane v pamäti aj prvá noc. Zničené pohovky a postele a hviezdnu oblohu od seba nič neoddeľovalo.

Čo je iné? Vône a teplota, pomyslím si. Potom sa pridajú zvuky, jedinečné pre každé miesto, šedivosť zimnej oblohy alebo temné vody riek, ktoré pretekajú Európou. Ale čo je v skutočnosti to nové? Stále sa pýtam samej seba, a zatiaľ skúšam nové chute tu, niekomu neznámemu podávam ruku tam.

Na ľavom oku som mala nepekne agresívny keratitis. Bol to výsledok úbohej hygieny na internáte a následného zápalu, ktorý nebol patrične liečený. Predpísali mi komplexnú liečbu, ale ani po mesiaci som nevidela žiadne zlepšenie. Keď som sa pozrela na biele steny alebo čokoľvek zaliate slnečným svitom, oči mi horeli. Žaneta, dievča, ktoré spalo v protiľahlej bunke, mi povedalo, čo sa deje. „Kradnú ti lieky a fľaštičky ti nahrádzajú niečím iným. Berú ich ako drogy,“ pošepkala mi v sprchách.

Niekto musí zostať stáť na schodoch do lietadla, povedať posledné zbohom, držať vreckovku a utrieť zaslzené oči. Niekto tu musí zostať, aby bolo komu posielať listy, farebné pohľadnice a aby bolo komu volať zo všetkých tých diaľok. Niekto musí zostať, aby sa mohol starať o dom, kedysi plný detí a príbuzných, aby mal kto poliať kvety a starať sa o psa, ktorého tu museli nechať.

Dlaždičky na stenách, obrazovka zakrytá zeleným súknom a kovová tabuľa, na ktorej zvyčajne ležia injekčné striekačky. Tak vyzerala kabínka, kde som dnes ráno volila delegáta do mestského zhromaždenia našej ľudovej republiky. Volebná miestnosť bola umiestnená v ordinácii lekára. Prorocké, pomyslela som si. Prorocké preto, lebo moja krajina je v kóme.

Kubánska vláda minulý týždeň zatkla Yoani Sánchezovú za to, že sa chcela zúčastniť súdneho procesu o autonehode kubánskeho disidenta, dnes už nebohého Oswalda Payu. Po 30 hodinách bola prepustená. Prinášame jej prvý text, ktorý o svojom zadržaní a mučení napísala.

Zrejme jednou z najčastejších diskusií na tému Kuba je otázka, či možno na tunajšiu realitu aplikovať termín „socialistická“. Pre tých z nás, čo sme boli vychovaní knihami marxizmu, manuálmi vedeckého komunizmu a zväzkami Leninových spisov, je dosť tažké spájať kubánsky model s tým, čo sa v tých knihách píše. Keď sa ma na to niekto spýta, zvyknem odpovedať, že žijeme v štátnom kapitalizme, alebo, ak sa to tak dá vôbec nazvať, v straníckom feudalizme, pod nadvládou rodinného klanu.

Za oknom trčí starodávna televízna anténa. Ale je to len maškaráda. Televízny signál v skutočnosti prichádza cez televízny kábel, ktorý ide popod niekoľko striech a nad jednou ulicou. Nelegálny kábel prináša niekoľkým rodinám výber rozprávok, seriálov a muzikálov za niekoľko konvertibilných pesos mesačne. (Ide asi o osem eur mesačne.) O tom, čo sa práve pozerá, rozhoduje iba majiteľ satelitného taniera.

Svetlo je mdlé, izba úzka a cez steny počuť šepot. Na posteli leží na kosť chudá žena. Má studené ruky a hlas, ktorý ledva počuť. Volá sa Martha Beatriz Roqueová, žena, ktorá pred týždňom začala na protest držať hladovku. Prišla som k nej plná problémov každodenného života, z jej tváre však sršal pokoj a skúsenosť.

Písať o mojej ceste je ťažké asi tak, ako učiť sa na test z matematiky v nočnom klube. Odkedy som opustila Kubu, mám pred očami novú realitu. Mám dilemu, či sa mám na svojej ceste správať ako jej protagonistka alebo novinárka, či tu mám žiť, alebo písať. Robiť obidve veci je ťažké, najmä pri intenzite všetkého, čo tu zažívam.