Ak si Maďari do mapy namaľujú cyklocestičku, nemusí to byť ešte cyklocestička. Ak nejaký vlak odchádza o 19:15, neznamená to, že o 19:15 naozaj odíde. Nemusí odísť vôbec. A keď idete medzinárodným rýchlikom z Budapešti cez Štúrovo a Nové Zámky, môže sa vám stať, že rýchlik nezamieri na sever, ale na juhovýchod, bez toho, aby sa ktokoľvek, vrátane sprievodcu, obťažoval cestujúcim čokoľvek oznámiť. Keď sa začnú vystrašení cestujúci pýtať, či si náhodou nesplietli smer a namiesto do Bratislavy a Prahy nemieria do Belehradu a do Čiernej Hory, tak vám sprievodca lakonicky oznámi, že vlak teraz jednoducho ide do Bratislavy cez Györ a Rajku.

Bolo krásne letné predpoludnie. Vzal som si do svojho prímestského vlaku bicykel, nie preto, aby som potom v Prahe športoval, ale preto, že minimálne po Starom a Novom meste a Malej Strane je to spoľahlivo najrýchlejší spôsob dopravy po českom hlavnom meste. Dokonca rýchlejší ako metro. Z Masarykovho nádražia, kde môj „panťák" končil, navyše vedie cesta najkrajšími časťami Prahy, takže je aj čím sa kochať. Len sa musíte vyhnúť tým obrovským chuchvalcom turistov, ktorých tu máme, našťastie, požehnane.

Všimol som si to už pred niekoľkými rokmi, keď som sa svojim poľským priateľom v Gazete Wyborcze zmienil, že 8. mája máme voľno. „A čo to máte za sviatok?“ pýtali sa trochu nechápavo. „Predsa koniec druhej svetovej vojny,“ odpovedal som. „A to vy máte ako štátny sviatok?“ dostal som ďalšiu otázku. Poliaci totiž ôsmeho aj deviateho mája (to slávia víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne Rusi) idú normálne do práce. Pretože Poliaci majú pocit, že ôsmeho ani deviateho mája nemajú čo oslavovať. Majú pocit, že vojnu nielenže nevyhrali, ale že sa pre nich v máji 1945 ani neskončila.

Pred dvadsiatimi rokmi som v posledných federálnych voľbách nevolil. Bol som na mesačnej novinárskej stáži v južnom Rakúsku, v klagenfurtských novinách Kleine Zeitung, jednej z mnohých, ktoré sa vtedy po tej našej revolúcii novinárom ponúkali. Vybavil mi to taký milý človek z rakúskej ambasády.

Sú chvíle, ktoré vám z pamäti tak ľahko nezmiznú. Bola sobota ráno, písal som svoj zvyčajný článok pre Gazetu Wyborczu, keď tu náhle, niekedy po desiatej, mi prišla do mobilu esemeska. Od šéfky internetových Lidoviek, Kamily Klausovej. Písalo sa v nej, že spadlo lietadlo s prezidentom Kaczynským pri Smolensku.

Bol december 2003. V irackom Babylone bolo príjemné počasie, niečo okolo dvadsiatich stupňov nad nulou. Vojenské velenie celého stredného Iraku bolo zriadené práve tu, v akomsi Saddámovom rekreačnom stredisku na brehoch Eufratu, v tieni palmových hájov a neďaleko čiastočne zrekonštruovaných trosiek starovekého mesta, ktoré si pre metropoly svojej svetovej veľríše vybral aj Alexander Macedónsky.

Som tisíctristo kilometrov od Česka, ale stále mám pocit, akoby som sa takmer nevzdialil z vlasti. Triapoltisícové Primorsko na juhu Bulharska sa v lete mení na tridsaťtisícové české mesto. Možno by bolo načase premenovať toto mesto, ktoré bolo ešte pred dvadsiatimi rokmi zaujímavé len tým, že kúsok od tunajšej severnej pláže si svoje letné sídlo vybudoval bulharský komunistický vládca Todor Živkov, na Alexandriu. Táto úspešná cestovná kancelária, ktorú v deväťdesiatych rokoch založila skupina českých Bulharov, totiž z Primorska vybudovala doslova turistické letovisko. A to nie letovisko hocijaké, pretože dnes je v obľúbenosti medzi českými turistami na prvom mieste.

Sú prázdniny a vzhľadom na to, že väčšiu časť tých minulých som preležal pri mori, rozhodol som sa, že tentoraz zase berieme stan a bicykle a vyrazíme na cesty. Vybral som Balaton. A to z mnohých dôvodov. Zatiaľ čo ja som bol v posledných desiatich rokoch v Maďarsku nespočetnekrát, môj pätnásťročný Jakub nie a na dovolenku pri Balatone koncom deväťdesiatych rokov má toľko spomienok, koľko mu ich poskytnú staré fotografie a naše rodičovské rozprávanie o jeho detstve, ktoré má vo svojom veku rád asi rovnako ako najmenej obľúbené predmety v škole.

Po Odre už plávali námorné jachty, no k Baltskému moru to bolo ešte stále dosť ďaleko. Nejakých deväťdesiat, sto kilometrov borovicovými lesmi plnými piesočných dún a borievčia. Mestečko Löcknitz sa na prvý pohľad nelíšilo od desiatok iných, ktorými sme v minulých dňoch pri ceste z Česka k moru pozdĺž Nisy a Odry prešli. Poloprázdne, trochu ospanlivé s mnohými nápismi Predám na prázdnych domoch z červených tehál. Löcknitz sa však od ostatných mestečiek podobného typu predsa len niečím odlišoval. Tretinu obyvateľov v ňom tvorili Poliaci.

Ako včely na med sa vo štvrtok zlietli premiéri východoeurópskych krajín vrátane „čínofila“ Roberta Fica do poľskej Varšavy, kde sa na celé tri dni zastavil čínsky predseda vlády Wen Ťia-pao. Tým medom sú čínske investície, ktoré by z pohľadu veľkej časti stredo- a východoeurópskych politikov mohli nahradiť investície zo západnej Európy. Tá sa prinajlepšom nachádza v štádiu ekonomického útlmu, a kým budú vlády bohatých krajín Únie trvať na svojich úsporných rozpočtoch, len tak sa k výraznejšiemu rastu nevrátia.