Dvoch básnikov a dve poetky z Liptova spája to, že vydali niekoľko zbierok, čím sa formálne zaradili medzi „profesionálnych“ autorov. Ich životy sú v mnohom podobné životom tých, ktorí poéziu nielenže nepíšu, ale ani nečítajú. Trápia sa aj s ťažkými ochoreniami a s podlomeným zdravím. Tvorba je možno pre nich terapiou.

Vo svete literatúry existuje v posledných desaťročiach niekoľko úkazov, ktoré napriek tomu, že sme už takmer všetko videli, počuli, čítali, vyvolávajú ešte nefalšovaný údiv.

Otvorená novostavba, literárny debutant Ursiny, oživená kinematografia, preložená Biblia a

Pochmúrnym videním sveta trpiaci novinár, a

Internet sa má ku knihe oveľa bližšie ako médiá, ktoré prišli po nej. Z vizuálneho hľadiska je obrazovka monitora iba vyzdvihnutie knižnej stránky do výšky, pred „čitateľa“. Text je síce virtuálny, ale dá sa vytlačiť. A prsty na klávesnici sú tiež reálne.

Nobelovu cenu dostávajú spisovatelia, ktorých dielo má nepochybnú literárnu kvalitu, no zároveň nesie nejaké humanitné posolstvo. O výbere ocenených sa dá polemizovať. Ale zišlo už niekomu na um, prečo sa akadémia neodvážila udeliť toto prestížne ocenenie autorovi diel pre deti?

Do Bratislavy prišiel kvôli stavbe najvyšších slovenských budov. Stavia na všetkých kontinentoch, ale

Rusko stratilo v

V