Verejnosť proti násiliu bola kľúčovou politickou silou Novembra 89 na Slovensku. Martin Bútora bol jedným z kľúčových ľudí Verejnosti proti násiliu. Mnohí z členov VPN sa neskôr ideám Novembra spreneverili, často brutálnym spôsom. Martin Bútora nikdy. V týchto dňoch sa dožíva osemdesiatich rokov.

Martinov a môj život sa pretínali v kľúčových okamihoch – v detstve a pri udalostiach spätých s Novembrom 1989. V detstve to bolo o živote na ulici. Naša štvrť ležala na hranici Starého Mesta a periférie, kde bolo kedysi židovské a rómske geto.

S Martinom som sa prvýkrát stretol ako študent (on si to asi nepamätá) koncom osemdesiatych rokov v budove Filozofickej fakulty UK na Šafárikovom námestí v posluchárni na piatom poschodí na seminári organizovanom neortodoxnými sociológmi z Katedry sociológie (pravdepodobne) Ivetou Radičovou, Soňou Szomolányiovou a Vladom Krivým.

Peter Zajac, Martin Bútora a ja sme sa politicky zasadili zato, aby 1. november 1990 bol Slovenskou národnou radou vyhlásený na Slovensku za štátny sviatok ako „Deň zmierenia – Pamiatka obetiam politického násilia“.

Pri prvom pokuse o otvorenie schôdze sa neprezentovalo dostatok poslancov a tak sa nepodarilo začať rokovanie.

Vládna koalícia v parlamente stráca istotu väčšiny; v prieskumoch stráca percentá. A tak skúša rozbíjať opozíciu: zaráža klin medzi jej liberálnu a konzervatívnu časť, útočí na KDH, zneužíva kultúrno-etické témy. Čo na to slovenskí konzervatívci, pýtali sme sa Františka Mikloška.

Na začiatku 9. storočia bola v západnej Európe rozhodujúcou silou Franská ríša. Bola už dostatočne silná na to, aby kontrolovala a ovplyvňovala situáciu nielen vo svojom vnútri, ale aj tesne za hranicami. Na vlastnej koži sa o tom presvedčil aj prvý slovanský vladár na slovanskom území – Pribina.