Keď som vo štvrtok videl stáť na Pražskom hrade azerbajdžanského prezidenta Ilchama Alijeva vedľa Václava Klausa, trochu som sa zasnil. Baku bolo krásne mesto, už keď som tam prišiel po prvý raz v roku 1991. Taký milý, príjemný a vtedy úžasne lacný Orient, kde sa hovorilo rečou, ktorú som vtedy a možno ešte aj teraz vedel zo všetkých cudzích jazykov najlepšie, teda ruštinou. Aj po tých dvadsiatich rokoch mám v pamäti parádnu chuť šašliku z jesetera, vôňu slaného Kaspického mora, z ktorého na obzore vyrastali ťažné veže, ľahký vánok a aj v tom predjarí príjemné teplo južného okraja Kaukazu.

Ak si myslíte, že krajinu okolo seba dôverne poznáte, odporúčam vám, tam kde je to možné, prenajať si loď a preplaviť sa trebárs len niekoľko desiatok kilometrov po vode. Keď som sa vo štvrtok popoludní zastavoval po auto v lodenici v Kralupách nad Vltavou, odkiaľ sme si tú „našu“ loď na štyri dni požičali, povedal som majiteľovi: „Tušil som, že plavba bude krásna. Ale že to bude až taká krása, to som teda nečakal!“

Keď sa povie Banát, tak si dnes pod tým málokto v strednej Európe dokáže niečo predstaviť. Banát má ešte hmlistejšie obrysy ako sama stredná Európa. Pred tromi stovkami rokov, keď sa podarilo rakúskym vojskám Banát oslobodiť, ako sa tu hovorí „od osmanskej okupácie" bolo to vyľudnené, pusté územie.

Kúpil som si v Poľsku pred niekoľkými týždňami zaujímavú knihu. Na obálke sú priateľsky sa objímajúci nemeckí a slovenskí vojaci po dobytí poľského Zakopaného. Slovensko ako spojenec nacistického Nemecka prepadlo v septembri 1939 Poľsko a dostalo za to aj odmenu v podobe neveľkých území okolo Tatier. História je, samozrejme, zložitejšia. Poliaci zase okupovali neveľkú časť Tatier po Mníchovskej dohode a po prvej svetovej vojne boli o „národnostne nevyhranené“ územia dlhé ťahanice.

Takmer tak často, ako sa v slovenských a maďarských médiách rozoberajú otázky Maďarov na Slovensku, sa v poľských a litovských médiách riešia problémy Poliakov na Litve. Východná Európa totiž ešte pred sto rokmi tvorila podobne mnohofarebnú národnostnú mapu ako Európa stredná.

Možno ani netušíte, aký zázrak to tu máte. Zázrak, ktorý núti nás Čechov, ale aj Poliakov a možno aj Rusov v Kaliningrade, premýšľať o tom, či sa naše dejiny nemohli uberať približne pred šesťdesiatimi rokmi nejakým iným smerom. Nebudem vám tvrdiť, že Komárno je nejaké nádherné mesto. Nie je, a to napriek tomu, že ako bývalá najväčšia pevnosť monarchie, najdôležitejší opevnený bod na Dunaji proti Turkom, alebo posledné vzdorujúce mesto maďarskej revolúcie 1848 má, samozrejme, úžasný turistický potenciál.

Noviny sú dielom ľudským, nie Božím, hovorievam vždy, keď mi ujde nejaký preklep, pravopisná chyba či logický nezmysel. Neberiem to na ľahkú váhu, občas na seba bývam dosť naštvaný a dlhé hodiny alebo aj celý deň mrzutý. A tak sa nám raz stalo, že sa v novinách objavilo spojenie „poľský koncentračný tábor Osvienčim“.

Bola jar roku 1990, keď som sa vybral prvýkrát ako novinár do ukrajinského Ľvova. Počas reportáže o prvých poloslobodných voľbách som objavil dovtedy pre mňa takmer neznámy svet ukrajinských banderovcov, prvý raz som videl žlto-modré vlajky, bol som pritom, keď sa rodil ukrajinský národ. Podobne fascinovaný som o pol roka neskôr pobýval niekoľko dní na Slobodnej ukrajinskej univerzite v Mníchove, ktorá bola až do konca roku 1945 v Prahe. Potom som objavil príbeh ukrajinskej diaspóry v Prahe, ktorá tu prečkala napoly v podzemí, vystrájanie NKVD po máji 1945 a potom aj celý komunizmus. A potom som na Ukrajinu často chodieval. Dokonca aj dve pekné lásky z toho boli.

Dodnes nikto nevie, kto vyniesol zo zasadania vedenia Maďarskej socialistickej strany nahrávku, v ktorej sa vtedajší znovuzvolený maďarský premiér Ferenc Gyurcsány pokúšal presvedčiť svojich spolustraníkov, že krajina pod jeho a ich vedením musí konečne urobiť poriadne reformy, inak sa rúti do priepasti.

Varšava, najlacnejšie veľkomesto sveta. Ešte pred niekoľkými rokmi by som sa z toho smial, ušetriť tu niečo z nie veľmi veľkých diét bolo, ak sa človek nestravoval ako „paštikár“, takmer nemožné. Varšava mala veľa vecí, ktoré sa podobali na Moskvu, Kyjev. Slušné byty tu boli neuveriteľne predražené, rovnako ako kancelárie, panoval tu navyše taký čudný východný nevkus, ešte o niečo hroznejší ako naše stredoeurópske podnikateľské baroko.